Založiť webovú stránku alebo eShop

Prírodné podmienky - Južná Amerika

 

 

 
Južná Amerika
 
 
Jednoduchosť tvaru kontinentu Južná Amerika je založená na jeho geologickej stavbe a geomorfologickom vývoji. Základnou a najstaršou geologickou jednotkou pevniny je rozľahlý starobylý Brazílsko-guayanský štít, budovaný najstaršími horninami a vyvrelými hlbinnými telesami, rozdelený hlbokou zníženinou, ktorou preteká Amazonka.  Nad geologicky starými hlbinami Tichého oceánu, na západe od Panamskej šije po južný koniec pevniny, boli v treťohorách a štvrtohorách vyvrásnené v úzkom pruhu do veľhorských výšok juhoamerické Kordillery, nazývané Andy. Dodnes tu pretrváva vulkanická činnosť. Medzi sebou uzatvárajú celý rad kotlín a náhorných plošín. Guayanská a Brazílska vysočina na východe sú podstatne nižšie, ich povrch je poznačený zvetrávaním a denudáciou. Medzi týmito horopisnými celkami sa rozprestierajú rozsiahle nížiny: Amazonská, Orinocká a Laplatská.
 
 
Geomorfologické pomery
 
1. Brazílska platforma
Je jadrom kontinentu a jej podkladom sú silne premenené kryštalické bridlice- ruly, bridlice a žulové masívy. Podklad vychádza na povrch len v troch oblastiach a to guayanskej, západobrazilskej a východobrazilskej
 
2. Patagonská quatziplatforma
Jej rozsah sa zhoduje s rozsahom geograficky definovanej Patagonskej plošiny a Falklandskej plošiny. Základné štruktúry sú predkambrického a palezoického obd. Podklad vystupuje na povrch v severopatagonskom masive a na Falklandských ostrovoch.
 

 

3. Orinocká nížina (Llanos del Orinoco)
Nachádza  sa medzi Andami a Guyanskou vysočinou. Táto oblasť tektonického poklesu je charakteristická silnou vrstvou riečnych sedimentov a plochým reliéfom.
 
4. Guyanská vysočina (Macizo de les Guaynas / Guiana Highlands)
Predstavuje severo-východnú časť Brazílsko-Guyanského štítu a  má charakter zvlnenej  paroviny, ktorú tvoria tabule 2 000 x 1 000 km, rozčlenené eróziou. Nadmorské výšky tu dosahujú najviac 400 m n. m. Najvyšší segment je pohorie Pacaraima (Pacaraima Mountains / Serra Pacaraimã /Sierra Pacaraima) – jeho vrchol Mt. Roraima (2 810 m n. m) bol dlho považovaný za najvyššiu horu Guyanskej vysočiny. V roku 1965  bol objavený Pico da Neblina (3 014 m n. m) , ktorý je zároveň najvyššou horou Brazílsko-Guyanského štítu).
Z paroviny vystupujú stolové hory (miestny názov tepui), kde sa nachádzajú často izolované (endemické) druhy a vodopády na riekach, s množstvom stupňov vzhľadom k reliéfu.
 
5. Guayanská nížina
Leží mezi Guyanskou vysočinou a Atlantikom , preteká ňou rieka Courantyne. V tejto oblasti sa nachádzajú mangrovové močiare. Porasty mangrovníkov pokrývajú rovníkové pobrežné oblasti Brazílie, Kolumbie a Ekvádoru. Krehké ekosystémy mangrovových mokradí sú veľmi citlivé na znečistenie ovzdušia.
 
6. Brazílska vysočina (Planalto Brasileiro) 
Z pohľadu geologickej stavby podobá Guyanskej vysočine. Tvoria ju prevažne roviny mierne sklonené k SZ.  Nadmorská výška tu variuje od 200 m n. m na severe po najvyššie hory pri JV pobreží. Pico da Bandeira predstavuje navyšší vrch tejto oblasti ktorej zasahuje aj plošina Mato Grosso.
 
7. Amazonská nížina
Je aluviálneho pôvodu a je zároveň najväčšou nížinou na svete (6 mil. km2).  Má plochý reliéf s hustou riečnou sieťou a väčšina oblasti sa nachádza v nadmorskej výške do 100 m n. m . Amazonka preteká cez  túto geologickú zníženinu na severe kontinentu a vytvára vhodné prostredie pre tisíce štvorcových kilometrov tropických dažďových pralesov.
 
8. Laplatská nížina
Delí sa na dve časti: na severe ju tvorí Gran Chaco a na juhu Pampas (Pampy- juhoamerické stepi). Reliéf  nížiny sa mierne vlní a zvažuje od Ánd k pobrežiu. Pampy sú prekryté vrstvou spraší, ktoré spolu s dobrými klimatickými predpokladmi zaručujú oblasti úrodnosť.
 
8. Patagónia (Patagonia, Ohnivá zem)
Nachádza medzi Andami a Atlantickým oceánom v južnej Argentíne.  Ohnivú zem tvoria stupňovité vyvýšeniny a plošiny. Reliéf sa zvažuje od západu (až 2 000 m n. m ) k východu. V predandskej depresii sa nachádza množstvo hlbokých ľadovcových jazier (podobne ako v severnom Taliansku. Sú to napr. (Lago) Nahuel Huapi alebo (Lago) Buenos Aires, (Lago) Viedma.
 
9. Andy, Kordillery (Cordillera de los Andes) 
Tiahnu sa po celom kontinente v dĺžke vyše   7 250 km (9 000 km) ako najdlhšíe horstvo sveta. Prechádzajú západným okrajom juhoamerického kontinentu. Začínajú sa na búrkami ošľahanom ostrove Ohňová zem a končia až na tropickom severe na poloostrove Toco na Trinidade, a to vo vulkanicky aktívnej oblasti s častými zemetraseniami.  Juhoamerické Andy predstavujú dôležitú klimatickú i dopravnú bariéru. Členia sa na tri veľké celky: Severné (Kolumbijsko-venezuelské) Andy, Centrálne (Čílsko-peruánske)Andy a Patagónske Andy. Hranicu  medzi Severnými a Centrálnymi Andami tvorí deflekcia (miesto náhlej zmeny smeru pohorí, v tomto prípade zo severovýchodného na severozápadný) na peruánskoekvádorskej hranici. Hranicu medzi Centrálnymi a Patagónskymi Andami tvorí záliv  Peñas (47° j. g. š.), hranica litosférickej dosky Nazca a Antarktickej dosky.
a) Severné Andy  tvoria Karibské Andy, Severozápadné (Kolumbijské) Andy a Ekvádorské Andy.
I. Karibské Andy (Cordillera de la Costa) sa nachádzajú vo Venezuele ako najmladšie pásmo Ánd, taktiež sú relatívne nízke. Najvyššia hora vystupuje v strednej časti pohoria pri CaracasePico (de) Naiguatá (2 765 m n. m). Na niekoľkých miestach sú prerušené morom, napr. záliv Cariaco.
II. Severozápadné Andy- práve tu, medzi Západnou a Centrálnou Kordillerou sa kedysi objavovala sopečná činnosť, ktorá dnes už nie je aktívna.
II. Vlastné Centrálne Andy začínajú uprostred Peru a pokračujú do Argentíny a Čile. Predstavujú najširšiu časť Ánd (až 700 km), stavbou pripomínajú severoamerickú Kordilleru  (náhornými plošinami a radom pásem).

 

 

 
b) Západné pásmo tvorí Západná Kordillera (Cordillera Occidental), kde je množstvo činných i vyhasnutých sopiek od Peru pozdĺž čílsko-bolívijskej (Nudo Coropuna, 6 613 m n. m) a z časti i čílsko-argentínskej hranice (Nevado Ampato, 6 310 m) a južne od 19° j. g. š. na ňu nadväzuje ešte Pobrežná Kordillera (Cordillera de la Costa), ktorú od ostatnej časti Ánd oddeľuje tektonické Pozdĺžne údolie (Valle Longitudinal / Depresión Intermedia), pokrývajúce celé Čílske územie až po 42° j. g. š.
 
c) Východné  pásmo je značne rozrušené zlomami, prienikmi treťohorných žulových telies. V Bolívii sa najvyššia časť volá Kráľovská Kordillera (Cordillera Réal) s najvyšším vrchom, Nevado Ancohuma (6 430 m n. m).
 
d) Stredné pásmo je najvyššie. Tvorí ho masív (Nevado) Ojos del Salado (6 880 m n. m), ktorý je najvyššou horou Čile (na hraniciach s Argentínou). Ďalšiu významnú predstavuje Cordillera Bonete (6 872 m n. m) v Argentíne.
 
e) Vlastné Centrálne Andy tvoria medzihorské plošiny. Plošina Altiplano (4 000 m n. m )je husto osídlená a nachádzajú sa v nej  jazerá Titicaca a Poopó. Plošina Puna de Atacama  je z juhu ohraničená Pampskými Sierras, zo severu ju oddeľuje od Altiplana Cordillerra de Lípez. Na okrajoch plošín býva značná sopečná činnosť, ktorú tvorí napr. vulkán Gaullátiri,  (6 060 m n. m) a vulkán Nevada Sajama (6 542 m n. m) - najvyššia hora Bolívie.

 

 

f) Patagónské Andy sú  v porovnaní so zvyškom Ánd nízke s najvyšším vrchom San Valentin (4 058 m n. m), ktorý je zároveň jediný vrch prevyšujúci 4 km hranicu. V severnej časti prebieha sopečná aktivita a po celej dĺžke je silné zaľadnenie. Na juhu sú Patagónske Andy prerušené zálivami, poloostrovmi a ostrovy pokračujú  až k Ohňovej Zemi (Yogan, 2 469 m n. m).
 
 

 

Podnebie Južnej Ameriky
 
Pre klimatické podmienky Južnej Ameriky sú určujúce klimatotvorné faktory, ktorým je územie vystavené. Podnebie ovplyvňuje hlavne geografická poloha, všeobecná cirkulácia atmosféry a smer a teplota morských prúdov. Z geografických podmienok je dôležitá predovšetkým zemepisná šírka a z toho vyplývajúce množstvo dopadajúceho slnečného žiarenia. Najvyšší prísun slnečnej energie majú oblasti s vysokou poludnou výškou Slnka, tj oblasti medzi obratníky s určitým presahom na sever a juh (väčšina územia), na ktorých sú celoročne podobné teploty okolo 24 ° C, ktoré sa príliš nemenia počas roka a klesajú úmerne sa znižujúce s nadmorskou výškou miesta. Mimo tohto pásu sa nachádza len najjužnejšie štvrtina  Južnej  Ameriky, v ktorej  je malý pokles  teplôt  smerom k juhu  a rastúcej  sezónnej nevyrovnanosti teplôt. 
Ďalším geografickým faktorom ovplyvňujúcim podnebie je vzdialenosť od oceánu, ktorá hrá úlohu v kontinentalite podnebie. V prípade Latinskej Ameriky je ale kontinent príliš "úzky" na to, aby sa vytvorili sezónne tlakové útvary v miernych šírkach (letné tlakové nižšie a zimné tlakové vyššie). Prejavy kontinentality preto na rôznych miestach Latinskej Ameriky nevyplývajú zo vzdialenosti od oceánov, ale sú dôsledkom orografických bariér a všeobecnej cirkulácie atmosféry (napr. v Patagónii). 
Reliéf hrá pre klímu Latinskej Ameriky omnoho významnejšiu úlohu: všetky výraznejšie horskej sústavy sa nachádzajú pri pobreží, majú líniový charakter a približne severojužnej smer. Ako bariéra prenikaniu vzduchových hmôt pôsobia najmä Andy, ktoré rozdeľujú kontinent na západnej oblasť pod vplyvom Pacifiku a strednú a východnú časť, ovplyvnenú Atlantikom. Andy totiž sťažujú prenos vzduchu v smere západ-východ, zatiaľ čo oveľa nižšia Brazílska a Guyanská vysočina takto pôsobiť nemôže. Reliéf ovplyvňuje najmä zrážkové pomery, výrazné sú náveternej efekty v oblastiach s pravidelným smerom prúdenia vzduchu (Stredná Amerika,  karibské ostrovy,  strmý juhovýchodnej  svah Brazílske vysočiny,  a pod).  Pri    približne   rovnakých   teplotách   sú   potom   rozdiely  v   zrážkach  hlavnou    príčinou diferenciácie biosféry. 
Zásadný význam pre klímu Ameriky má aj všeobecná cirkulácia atmosféry a rozloženie základných tlakových útvarov plynúce charakter prúdenia vzduchu v rôznych ročných obdobiach Severná a stredná časť atlantického pobrežia Južnej Ameriky je pod vplyvom západného okraja juhoatlantickej anticyklóny: v lete (na južnej pologuli) sú dôsledkom východnej až severovýchodnej vetry vanúce z oceánu na pevninu, v zime sa ich smer mení na východnej až juhovýchodnej. Juhopacifická tlaková výš spôsobuje svojím východným okrajom prevažne južné prúdenie vzduchu pozdĺž strednej a severnej časti tichooceánskeho brehu  Južnej  Ameriky.  Južná  časť Chile  a Argentíny  je pod  vplyvom  západného  (v zime južnej pologule severozápadného) prúdenie miernych šírok.
Pozoruhodným úkazom v klíme Južnej Ameriky je El Nino. El Niňo je periodicky sa opakujúca odchýlka v systéme morského prúdenia v Pacifiku , keď sa výrazne zvyšuje prísun povrchovej  teplej vody  smerom  od  západnej  časti Tichého  oceánu  k západnému  pobrežiu Južnej Ameriky. Názov pochádza od španielskeho výrazu „El Niño“ (dieťa), pretože bol často pozorovaný najprv v období Vianoc - teda v období narodenia Božieho dieťaťa. Pri El Niño  nastáva v oblasti rovníka zintenzívnenie prísunu teplej vody od západu Pacifiku smerom k juhoamerickému pobrežiu. Nazhromaždená teplá voda funguje ako pokrievka, ktorá bráni aby studená voda vystúpila z hlbiny až k hladine oceána. Studená voda je nútená nájsť si priestor na cirkuláciu v hlbších vrstvách oceána. S teplejšou vodou sa nemieša a tak možno pri meraní teploty vody zistiť pomerne ostrý teplotný prechod medzi teplým povrchom a studenou hlbinou. Napriek obrovskej mase studenej vody v hlbších vrstvách oceána, je počasie na pacifickom pobreží Južnej Ameriky počas El Nina teplejšie,  pretože  je  určované  teplotou   povrchovej vrstvy  vody,  ktorá je pri El Niňo v danej  oblasti takmer  vždy teplejšia ako obyčajne.
 
Teplota vzduchu a zrážky Južnej Ameriky
 
Ako už bolo uvedené, v letnom období sú teploty vzduchu v Latinskej Amerike bez výrazných regionálnych rozdielov. Dosahujú hodnôt okolo 24 ° C, šírková pásmovitosť rozloženie teplôt sa prejavuje až južne od 35 ° j. š, smerom k Ohňovej zemi teploty klesajú až k 9 ° C. V pohoriach dochádza k poklesu teploty s nadmorskou výškou (cca 6,5 ° C na 1000 metrov, preto napr. na Altiplano i v lete v priemere pod 5 ° C). Pre leto je tiež typické isté prehrievaniu vnútrozemia (najmä nezalesnených oblastí - napríklad v Pampách až 45 ° C) a naopak  ochladzovanie  pobrežných  oblastí,  do   ktorých  prináša prúdenie  z   Juhopacifickej a juhoatlantickej anticyklóny svieži oceánsky vzduch. 
V zimnom období sa termický rovník posúva k severu, rozdiely v teplotách pevniny a pobrežných oblastí sa zmenší a oblasť s teplotami okolo 24 ° C sa obmedzí  na oblasti severne od  20 ° j. š   Južnejšie od  tejto  línie  klesajú  teploty  na Ohňovej  zemi  až na  0 °C,  záporné priemerné júlové teploty sú iba vo vyšších nadmorských výškach Ánd. 
V rozložení zrážok je Južná Amerika omnoho pestrejšia a rozdiely medzi najdaždivejšími a najsuchším oblasťami sú extrémne. Medzi oblasti s minimom zrážok (do agregátov 250 mm) patria jednak pásy pozdĺž západného pobrežia v tropických oblastiach a ďalej rozsiahlejšie oblasti vo zrážkových tieňoch pohoria - Patagónia (zrážkový tieň Ánd, západné vetry), tzv suchý trojuholník v severovýchodnej Brazílii (zrážkový tieň najvyšších častí Brazílskej vysočiny, juhovýchodnej vetry, zrážky pod 500 mm) a karibské pobrežie Kolumbie a severozápadnej Venezuely (najmä Venezuelský záliv). Najvyššia úhrny zrážok sú jednak v rovníkovej oblasti, najmä v Guyanské vysočine a Amazónii, a potom ešte vo väčších súčtom na náveterných stranách vysokých pohorí (južné Čile, tichooceánske pobreží Kolumbie ad.). 
Ekvatoriálne pásmo sa delí na 3 oblasti: pacifickú (úzky pruh pozdĺž pacifického pobrežia), vysokohorskú a amazonskou. Amazonská oblasť má trvale vlhké a horúce podnebie s minimálnymi teplotnými amplitúdami (do 2 ° C), charakteristické sú každodenné lejaky prichádzajúce po poludní, ročný úhrn zrážok dosahuje 1500-3200 mm, zrážky sú celoročne vysoké (nie ale nevyhnutne úplne vyrovnané). V pacifickej oblasti sú teplotné charakteristiky zhodné, líšia sa ale povaha zrážok: v západnom Ekvádore je vlhké leto a suchá zima, v západnej Kolumbii sú počas roka pomerne vyrovnané, vďaka pravidelnému juhozápadnému vetru vanúcemu smerom na pevninu mimoriadne vysoké (až 10 000 mm). 
Podnebie
vysoko položených medzihorských plošín Kolumbie a Ekvádoru (vysokohorská oblasť) je charakterizované neobvykle malými ročnými teplotnými amplitúdami (0,5-1 ° C), dennými od 5 ° do 7 ° C a zrážkami od 1000 do 1500 mm s jarnými a jesennými maximami. Maxima zodpovedajú tzv zenitálním dažďom - zrážkam v období, kedy je slnko približne v zenitu, tj.v tomto prípade o období okolo jarnej a jesennej rovnodennosti. Cuiabá - roč. úhrn zrážok 1353 mm priem. roč. teplota 25,6 ° C 
Subekvatoriální pásy sú oblastí tropického podnebia so striedaním suchých (v zime) a dažďových (v lete, zenitální dažďa) sezón pri ročnom úhrne zrážok 500-1500 mm. Nižšia úhrny zrážok sú najmä v severozápadnej Venezuele (už spomínaná zrážková anomália). 
Tropický pás Južnej Ameriky. Oblasť zo severu nadväzuje na ekvatoriálne a subekvatoriálne pásmo (tj pri pobreží od 4 ° j. š na západe / 7 ° j. š na východe a zhruba od 20 ° j. š vo vnútrozemí), na juhu ju zhruba ohraničuje 30 ° j. š Pre celý pás sú typické mierne sezónne výkyvy teplôt (v lete okolo 25 ° C, v zime 10-15 ° C). Zrážky závisí podobne ako v tropického pásu severnej Ameriky na miere prenikanie vplyvov Atlantiku: oblasti v dosahu juhovýchodného pasáty sú vlhké (s maximom zrážok v lete), západné pobrežie a vysokohorská oblasť je naopak mimoriadne suchá (studený oceánsky prúd, možné vplyvy Tichého oceánu navyše redukuje prúdenie vzduchu paralelné s pobrežím). Tropický pás Južnej Ameriky sa člení na 4 čiastkové oblasti líšiace sa najmä úhrnom zrážok a mierou kontinentality - pacifickú, veľkohorskú, kontinentálnu a severnú. Na pobreží sa medzi 4 ° a 30 ° j. š rozkladá pás úplne bez zrážok (pacifická oblasť, ročný úhrn 1-4 mm). To je spôsobené suchými a chladnými vetrami južných smerov, vysokým tlakom vzduchu a chladným prúdením neumožňujúce zrážky. Pri vysokej relatívnej vlhkosti (až 80%) morského tropického vzduchu sa vlhkosť objavuje v zime a na jar v podobe rosy (garum). Chladné vetry a prúdenia znižujú teploty a vyrovnávajú ich ročný chod. Tu, medzi 28 ° a 20 ° j.š., sa nachádza púšť Atacama. Kontinentálne tropické podnebie má oblasť Grand Chaca. Zrážky sa koncentrujú predovšetkým v letných mesiacoch a smerom k západu (oslabovaniu vplyvu Atlantiku) tlejú. Charakteristickým rysom kontinentálneho podnebia sú vysoké ročné amplitúdy teplôt (približne trojnásobné oproti pobrežným oblastiam). Atlantické oblasť je pomerne rozsiahla (pás pri juhovýchodnom pobreží Brazílie v šírke okolo 1000 km), úplne v dosahu prúdenie z Atlantiku, ktoré redukuje teplotné výkyvy a prináša hojné zrážky (hlavne v lete - zosilnenie juhoatlantického anticyklóna), len severovýchod Brazílske vysočiny je suchý.
Subtropický pás Južnej Ameriky má v letnom období podobné charakteristiky ako pás tropický, v zimnom sa potom podobá viac pásu miernemu. Subtropické podnebie má pás juhoamerického územia medzi 30 ° a 40 ° j. š Teploty sezóne kolíšu medzi 25 ° C (leto) a 5-10 ° C (zima). Ročný chod zrážok je odlišný na východnom pobreží (vyrovnaný - chýba totiž monzúnové obdobie inak pre subtrópy východných pobreží kontinentov typické) a na západnom pobreží (zrážky najmä v zime, hlavne od mája do augusta - zmena polohy rozhrania tropického a polárneho vzduchu, cyklonální činnosť na polárny fronte). Podobne ako tropický pás sa aj subtropický delí do 4 značne odlišných oblastí: pacifickej, vysokohorské, kontinentálne a severnej. Pacifická subtropická oblasť zahŕňa pás čílskeho pobrežia medzi 37 ° a 30 ° j. š Vyznačuje sa daždivou zimou (zrážky prinášajú cyklonální procesy) a suchým letom (posunutie oblasti vysokého tlaku na juh).Chladný Peruánsky oceánsky prúd znižuje výrazne teploty proti vnútrozemia a vyrovnáva ich ročný chod (priemerná januárová - teda letná - teplota vo Valparaíso je len 17,6 ° C a júlová - teda zimné - je 11,3 ° C). Smerom do vnútrozemia klesajú zrážky (u pobrežia cez 1000 mm) a ročné amplitúdy teplôt sa zvyšujú, Pozdĺžne doline na východ od Pobrežné Kordillery má už v podstate kontinentálne klíma (v Santiagu de Chile ležiacom asi 100 km východne od Valparaísa za pásmom Pobrežné Kordillery sú teploty v januári okolo 20,4 ° C av júli 7,9 ° C). Kontinentálne oblasť (východne od Ánd) a severná (pobrežné) sa líšia veľkosťou ročné amplitúdy teplôt a najmä ročným úhrnom zrážok, ktorý od východu na západ klesá z 1000 na 400 mm, východnej podhorí  Ánd je potom výrazne aridnú.  Kontinentálne oblasti  zodpovedá Pampa Seca, atlantický Pampa Húmeda. 
Miernu klímu majú v Južnej Amerike iba oblasti južne od 40 ° j. š Celá oblasť je pod vplyvom západného prúdenia vzduchu z Pacifiku, ktorý je na náveterných svahoch Ánd vlhký, na záveterných svahoch a v Patagónii väčšinou suchý. Charakteristické sú mierne zimy (0-5 ° C) a leta, ktorá smerom k juhu chladnú (od cca 15 ° C na 5 ° C). Hoci zimy sú v priemere mierne, vpády vzdušných hmôt z juhu môžu vyvolať mrazy až -30 ° C. Úhrny zrážok na západných svahoch Ánd sú mimoriadne veľké (3000-6000 mm), mimo tieto polohy priemerné a na  záveterných svahoch hôr  a v Patagónii veľmi nízke  (na pobreží Atlantiku len 150 mm). 
Klíma And je výrazne ovplyvnené nadmorskou výškou a prevládajúcimi smermi prúdenia vzduchu. Úhrn zrážok rastie v Andách od juhu k severu, sezónne výkyvy teplôt potom rastú od severu k juhu. Veľmi nápadným klimatickým javom je vertikálna klimatická zonalita predovšetkým v tropických oblastiach, najmä v Strednej Amerike. Najnižšie leží horúce pásmo tierra Caliente, ktoré siaha do výšok 600-800 m, s priemernou ročnou teplotou 23-28 ° C. Vyššia mierne pásmo tierra templada siaha do výšky okolo 1700 ma má priemerné ročné teploty 16-23 ° C. Nad týmto pásmom sa rozkladá chladná tierra Fria, ktorá dosahuje až k hranici vegetačného krytu vo výške 2500-4000 m, s ročnou priemernou teplotou 10-17 ° C. Posledným pásmom je chladná tierra Helada s teplotami 0-10 ° C. Vertikálne klimatické zonalitě zodpovedá aj výrazná biogeografická  zonalita.
 
 

 

Hydrologické pomery Južnej Ameriky
 
Hydrologické pomery: všobecne :priaznivé orogenetické pomery pre vznik rozsiahlych riečnych systémov, hlavné pevninské rozvodie-Kordilery. Záapadné pobrežie má  krátke toky s veľkým spádom. Úmorie Atlantického oceánu má veľké riečne systémy so zdrojnicami v horách, v nížinách malý spád. Iba pri pobreží Brazílie kratšie rieky s vyšším spádom...Rozvodnice Tichého a Atlantického oceánu na západnom pobreží. Sekundárne rozvodnice v Brazílskej vysočine. Úmorie:85% Atlantický, 7% Tichý, 8% bezotokové oblasti. Časté rozvodnice na zarovnaných povrchoch(bifurkácie). Najdlhšie rieky: Amazon 7 025 km, Paraná 4 380 km, Madeira 3 238 km, Purus 3 200km, Sao Francisu  3198 km
 
Amazonka: Najdlhšou a najväčšou riekou Južnej Ameriky a celého sveta je Amazonka (7025 km dlhá, povodie 7180 tis. km2). Pramení v Peru, preteká celou nížinou, pokrytou tropickými dažďovými lesmi, a vlieva sa do Atlantického oceánu ústím, ktoré je široké až 200 km. Jej najväčšími prítokmi sú Madeira, najčastejšie sa udáva dĺžka 7100km( brazílska ústredná štatistika s pramenným úsekom v apurimac).1.-2. na svete., povodie 7,2 mil km štvorc.-1. na svete, vodnosť 200 000m kub./ sek.-1.na svete, celkom 1/5-1/6 celkového odtoku vody z pevniny do  oceánu, vplyv sladkej vody siaha 160-320 km od pevniny. Pramene, spádová krivka : pramení v Andách ( asi 100km od Tichého oceánu), v nížine rýchlo naberá  veľké prítoky-vyššia vodnosť a šírka, spádové pomery: prameň vo výške asi 5900m.n.m.,horný tok má veľký spád, stredný a dolný tok veľmi pozvolný.
Odtokové pomery : odlišné v severných a južných prítokoch. Južné prítoky majú maximum október-apríl, severne marec-september.Povodňové vlny sa vyrovnávajú, južné prítoky sú ale výdatnejšie. Amazonka má maximum prítoku na strednom toku v máji, na dolnom toku v auguste. 
Čierna a biela voda: podľa množstva a charakteru plavenín a splavenín, ktoré vodný tok unáša. Biele rieky pramenia v Andách, zelene rieky v centrálnej časti Brazílskej vysočiny, čierne rieky na zarovnaných povrchoch pri rozvodniciach , spravidla v bažinách.. Dopravný význam pre námorné lode v dĺžke 1690km.
 
Systém Rio de la Plata: spoločné ústie riek Parana a Uruguay, šírka 20-50km.
Parana:4250km, vzniká sútokom paraniba a Rio grande v Brazílii, energetický význam, na priehradách vodnej elektrárne, najväčšia itaipu- najväčšia vodná elektráreň na svete Prvá turbína uvedaná do prevozu roku 1984 a posledná v roku 2007. Zaisťuje 95% el.energie v Paraguay a 10% v Brazílii. Brazília je 3. najväčší producent  el. energie vo vodných elektrarňach. Ďalšie veľké hydroelektrárne :Guri na rieke Caroni, Tucuruy, Yacireta. Rio Uruguay: 1610km, pramení blízko Atlantického oceáanu, nížinná rieka.
 
Orinoco: 2400-2700 km,  prietok v priemere 14 000 m3.s–1, nevyrovnaný tok, maximum : máj-jun, Dopravný význam: hlavná dopravná os V a strednej Venezuely a oblasti Illanos. V Guyanskej vysočine sa rozdeľuje na Orinoco a Casiquiaire, čo je prírodný kanál, ktorý sútokom sriekou Guainia   vytvára Rio Negro.
 
Paraná: je druhá najväčšia rieka Južnej Ameriky. Rieka preteká a Argentinou a čiastočne tiež tvorí štátnu hranicu oboch zemí s Paraguajom. Je približne 3940 km dlhá. Povodie má rozlohu približne 2 582 670 km². Zdroj vody je dažďový a režim povodňový. Priemerný ročný prietok vody na dolnom toku činí približne 17 000  m³/s, maximálny 30 000 m³/s a minimálny 7000 až 10 000 m³/s. Najvyšší je od januára do mája, kedy nastávajú letné dažde v hornej časti povodia. Druhé najvyššie obdobie prichádza od júna do augusta, kedy pre zmenu zimné dažde prinášajú zrážky v dolnej časti povodia. Celkový ročný odtok do oceánu činí približne 480 km³ a spolu s riekou Uruguaj dosahuje 650 km³. Rieka tiež unáša veľa pevných častíc (až 150 Mt za rok). Jej kalná voda je patrná na otvorenom mori do vzdialenosti 100 až 150 km od brehu.
 
Madeira: je rieka v Južnej Amerike, ktorá je tretím najdlhším prítokom Amazonky a 19. najdlhšou riekou sveta. Preteká Bolíviou a Brazíliou a rozloha jej povodia je 850 000 km². Pramenným tokom je rieka Mamoré, prameniaca na východných svahoch Ánd. Po sútoku s Beni vzniká Madeira a severovýchodným smerom pokračuje Brazílskou vysočinou do Amazonskej nížiny. Asi 250 km východne od mesta Manaus sa vlieva do Amazonky. Na dolnom toku sa rieka rozdeľuje na dve ramená, čím vytvára ostrov Tupinambaranas s rozlohou 14 500 km². Rieka má dažďový režim a najvyššie prietoky (cca 39 000 m³/s) dosahuje v období dažďov od októbra do mája. S priemerným prietokom 17 000 m³/s patrí medzi najvodnatejšie rieky sveta, pričom jej hladina neraz dosahuje 12 a viac metrov. Lodná doprava je možná od mesta Pôrto Velho v dĺžke 1 060 km.
 
Purus: je rieka, ktorá preteká Peru a Brazíliou. Je pravostranným a najväčším prítokom Amazonky. Do Amazonky sa vlieva západne od ďalšieho prítoku Madeira. Pramení v Peruánskych Andách, v provincii Ucayali približne 320 km severne od mesta Cusco. Odtiaľ tečie rieka severovýchodne hustým porastom Amazonskej nížiny (až 91% povrchu povodia tvoria lesy[1]). Tok rieky je členitý s častými meandrami. Rieka sa do Amazonky vlieva približne 150 km západne od mesta Manaus. Najväčším prítokom je rieka Acre. Na hornom toku rieky boli v roku 2008 pomocou satelitu objavené geoglyfy neznámej predkolumbovskej kultúry.[2]
 
JAZERÁ
Najčastejšie ľadovcové jazerá, ( hlavne v J časti Ánd),  v suchom V podhorí Ánd ( Argentína) typické slané jazerá (končia v nich menšie rieky), na náhorných plošinách pozostatky skorších veľkých jazier ( Titicacca) Najväčšie jazerá:
Maracaibo: prechod medzi zálivom a jazerom, sever slaný, juh sladký (20 000 km2), podobného charakteru Lagoados Patos  (asi 10 000 km2), LogoaMirim.
Titicaca: (6 900 km2),hladina 3800m.n.m. hĺbka 270 metrov, voda tečie a končí v Popoo, ktoré je  slané.
Na Juh od Popoo je  rozsiahla oblasť slaniska Salar de Uyuni: prechod medzi bažinou a jazerom , ak je brané ako jazero tak je brané ako 3.najväčšie jazero v Južnej Amerike podľa veľkosti.
V Argentíne je jazero Salinas Grandes: v dobe keď prší je slané, v dobe such sa meí na soľnú púšť.
 
VODOPÁDY
Najvyšší na svete je Angelov vodopád vo Venezuele, objavený v roku 1935 letcom Jimmym Angelom. Voda tu prekonáva výškový rozdiel 979 metrov, teda takmer jeden kilometer!
Do tejto kategórie spadajú aj obrovské vodopády Iguazú na brazílsko-argentínskej hranici. Tvorí ich sústava 275 vodopádov, rozdelených skalnatými ostrovčekmi, zarastenými stromami. Na šírku merajú takmer štyri kilometre, čo je skoro štyrikrát viac ako u Niagarských vodopádov. Spenená voda sa tu s hukotom rúti cez prah Paranskej plošiny a mizne v 82 metrov hlbokej rokline, príznačne pomenovanej Diablovo hrdlo.
Rieka Iguazú, dlhá okolo 1 320 kilometrov, sa tesne pred rovnomennými vodopádmi stáča do obrovského ohybu, kde sa rozlieva do šírky. Niekde voda padá kolmo dole, inde naráža na stupňovité rímsy a vytvára tak úchvatný systém kaskád. Spenená riava vyvoláva hukot pripomínajúci dunenie hromu a počuť ho až na vzdialenosť 25 kilometrov.
Porovnanie priemerných mesačných zrážok 3 miest :  La Paz ( Boliívia): jan:90mm    jún:10mm
                                                                                      Brasília (Braýília): jan:200mm  jún: 20mm
                                                                                      Rio de Janeiro(Brz.):jan:120mm jún:80mm
 

 

Pedosféra Južnej Ameriky
 
        Hlavným faktorom ovplyvňujúcim pedogenetické procesy je klíma a vegetačný kryt. Klíma ovplyvňuje vývoj pôd hlavne teplotou, úhrnom a rozložením zrážok v priebehu roka, vegetačné kryt pôsobí na výpar, vsakovanie vody, množstvo humusu a tým sprostredkovane aj na úrodnosť pôdy. Väčšina pôdotvorných faktorov je rozložená v šírkových pásoch, resp. výškových stupňoch, podobné rozloženie majú aj latinskoamerické pôdy. V Strednej Amerike a na antilských ostrovoch sú hlavným faktorom vysoké teploty s výskytom vlhšieho obdobie, preto zvetráva pôdotvorný materiál s uvoľňovaním kremíka, železa, hliníka so súčasnou tvorbou ílu (vo vlhších častiach sa vyskytujú ferralsoly (červenozeme), akrisoly,  v suchších oblastiach  lixisoly, na substrátoch  bohatých na vápnik a horčík vertisoly, na hrubších sedimentoch arenosoly).
Podobné pôdy - typické pre tropické lesy a savany - prevládajú v pôdnom pokrytí Južnej Ameriky od severu až po obratník Kozorožca. Mierne odlišné podmienky sú v ekvatoriálnych oblastiach, v ktorých sa nevyskytujú obdobia sucha. V nich dochádza k extrémnemu zvetrávania pôdotvorného materiálu, vznikajú kaolinické íly a živiny sú vyplavované a v pôde zostávajú menej rozpustné zlúčeniny, najmä oxidy a hydroxidy železa a hliníka, ktoré dávajú pôde červenožlté sfarbenie (ferralsoly, akrisoly, v oblastiach trvalo alebo periodicky zamokrených  i glej ) .  Tieto  pôdy   sú   všeobecne  málo   úrodné,   po  premene  pralesa   na poľnohospodársku pôdu sa rýchlo vyčerpávajú a degradujú.
V častiach Brazílske vysočiny s veľmi suchým podnebím sa vyskytujú lixisoly, v jej severovýchodnej časti gaštanozeme a faeozeme. Podobné pôdy sú aj v Gran Chaco. Pre pampy sú typické černozeme, vďaka prekrytie územie vrstvou spraše veľmi úrodné.
V mediteránne oblasti (zrážky prevažne v zime) Čile dochádza k sezónnym zmenám v migrácii a akumuláciu ílov a CaCO3 - zodpovedajúce pôdy sú luvisoly, kalcisoly, časté sú aj vertisoly, v reliéfe s eróznymi prejavy aj leptisoly a regosoly. Južná časť juhoamerického kontinentu (predovšetkým Patagónia) má najmä sivozeme a gaštanozeme. Pôdny pokryv západnej časti kontinentu predstavujú predovšetkým horské pôdy (leptosoly, regosoly, na vulkanických horninách andosoly) na svahoch Ánd. Pre centrálne Andy sú charakteristické púštne kamenisté pôdy sa striedaním piesčitých a slaných pôd (solonce, solončaky a kalcisoly). V Patagónskych Andách prevládajú luvisoly a kambisoly.
 

 

Flóra Južnej Ameriky
 
Územie Latinské Ameriky spadá až na oblasť Patagonie do neotropické Územie Latinskej Ameriky spadá až na oblasť Patagónia do neotropickej floristické oblasti , tj. do druhově vůbec nejbohatší floristické oblasti světa. floristickej oblasti, tj do druhovo vôbec najbohatšia floristická oblasť sveta.
Nejrozmanitější jsou v tomto směru tropické lesy Amazonie, např. jen v Brazílii se udává Najrozmanitejšie sú v tomto smere tropické lesy Amazónie, napr. len v Brazílii sa udáva asi 40 000 druhů cévnatých rostlin, z toho asi 12 000 endemických. asi 40 000 druhov cievnatých rastlín, z toho asi 12 000 endemických. Oblast nezasahuje Oblasť nezasahuje na jiný kontinent a je díky horskému pásu Kordiller migračně uzavřena. na iný kontinent a je vďaka horskému pásu Kordiller migračnej uzavretá. To je hlavním To je hlavným dôvodem jedinečného druhového zastoupení a vysokého stupně endemismu, který je dôvodom jedinečného druhového zastúpenia a vysokého stupňa endemismu, ktorý je ještě umocněn v ostrovních a velehorských oblastech (typicky též na stolových horách ešte umocnený v ostrovných a veľhorských oblastiach (typicky tiež na stolových horách Guyanské vysočiny). Guyanskej vysočiny). Oblast není přirozeně zcela homogenní, většinou se vyčleňuje 7 Oblasť nie je prirodzene úplne homogénna, väčšinou sa vyčleňuje 7 podoblastí odlišujících se druhovým složením v závislosti na dřívějších migracích druhů podoblastí odlišujúcich sa druhovým zložením v závislosti na predošlých migráciách druhov a odchylkách klimatických charakteristik. a odchýlkach klimatických charakteristík.
Karibská podoblast je floristicky velmi bohatá, má 2 endemické čeledi a asi 20 % Karibská podoblasť je floristickej veľmi bohatá, má 2 endemické čeľade a asi 20% endemických rodů. endemických rodov. Blízkost holarktické floristické oblasti (Severní Ameriky) vedla Blízkosť holarktické floristickej oblasti (Severnej Ameriky) viedla k preniknutiu druhov severnej pologule typických pre chladnejšie oblasti, často sa tu
vyskytují reliktně, např. tisovec. Venezuelsko-guyanská podoblast je floristicky také vyskytujú reliktné, napr tisovec. Venezuelskou-Guyanská podoblasť je floristickej tiež bohatá; má endemické čeledi a druhový endemismus je na úrovni až 50 %, v horách bohatá; má endemické čeľade a druhový endemismus je na úrovni až 50%, v horách stoupá dokonce až na 90 %. Amazonská podoblast je jednou z druhově nejbohatších stúpa dokonca až na 90%. Amazonská podoblasť je jednou z druhovo najbohatších podoblastí světa (asi 40 tis. druhů). podoblastí sveta (asi 40 tis. druhov). Její význačnost spočívá ve vysokém podílu Jej význačnosť spočíva vo vysokom podiele endemických rodů, ač z velkého počtu zdejších čeledí (asi 200) je endemická jen jedna. endemických rodov, hoci z veľkého počtu tunajších čeľadí (asi 200) je endemická len jedna.
Právě tato podoblast, podobně jako předešlá, má zřetelné vztahy k flóře západní Afriky. Práve táto podoblasť, podobne ako predošlá, má zreteľné vzťahy k flóre západnej Afriky.
Brazilská podoblast přes své druhové bohatství nemá žádnou endemickou čeleď, ale Brazílska podoblasť cez svoje druhové bohatstvo nemá žiadnu endemickou čeľaď, ale má vysoký podíl endemických rodů (asi 40 %) a zvláště druhů. Andská podoblast má má vysoký podiel endemických rodov (asi 40%) a zvlášť druhov. Andská podoblasť má přes značnou rozlohu relativně nízký počet druhů (8 tis.). napriek značnej rozlohe relatívne nízky počet druhov (8 tis.). Vedle elementu neotropického Vedľa elementu neotropického a pantropického se uplatňuje holarktický prvek, jenž do této podoblasti zasahuje ze a pantropického sa uplatňuje holarktický prvok, ktorý do tejto podoblasti zasahuje zo severu přes Střední Ameriku po hřebenech hor. Argentinská podoblast je floristicky severu cez Strednú Ameriku po hrebeňoch hôr. Argentínska podoblasť je floristickej spíše chudší, s malým podílem endemických rodů, ale s vysokým podílem endemických skôr chudobnejšia, s malým podielom endemických rodov, ale s vysokým podielom endemických  druhů. druhov. Vedle zástupců neotropického a pantropického původu vyskytují se v ní i Vedľa zástupcov neotropického a pantropického pôvodu vyskytujú sa v nej aj elementy z antarktické oblasti. elementy z antarktickej oblasti. Andskými hřebenovými migračními cestami se sem Andskými hrebeňovými migračnými cestami sa sem
rozšířily i holarktické typy. rozšírili aj holarktické typy. Zcela zvláštní je podoblast ostrova Juan Fernández . Úplne zvláštne je podoblasť ostrova Juan Fernández. Vlivem Vplyvom jejich odloučenosti je zdejší flóra nepočetná, čítá jen asi 130 indigenních druhů, z nichž ich odlúčenosti je tunajšia flóra nepočetná, číta len asi 130 domorodé semenné druhov, z ktorých 80 % tvoří endemity. 80% tvoria endemity. Nejbližší vztahy má tato podoblast k podoblasti andské. Najbližšie vzťahy má táto podoblasť k podoblasti andské. Nejjižnější část Latinské Ameriky – oblast Patagonie – patří k floristické oblasti Najjužnejšia časť Latinskej Ameriky - oblasť Patagónie - patrí k floristickej oblasti antarktické . antarktickej. Ta vykazuje druhovou příbuznost s Austrálií, Tasmánií a Novým Zélandem. Tá vykazuje druhovú príbuznosť s Austráliou, Tasmánia a Novým Zélandom.
Antarktická oblast má ze všech oblastí světa nejchudší ale také nejdifúzněji rozloženou Antarktické oblasť má zo všetkých oblastí sveta najchudobnejšie ale aj nejdifúzněji rozloženou flóru.flóru. Z amerického kontinentu zasahuje pouze do Patagonie a na Falklandy (Malvíny). Z amerického kontinentu zasahuje len do Patagónie a na Falklandy (Malvíny). Z Latinské Ameriky pocházejí mnohé užitkové rostliny např. kukuřice setá,
Z Latinskej Ameriky pochádzajú mnohé úžitkové rastliny napríklad kukurica siata,
paprika, bavlník barbadoský, agáve sisalová, brambor lilek, lilek rajče, fazol setý, paprika, bavlník Barbadoský, agáve sisal, zemiakov baklažán, ľuľok paradajka, fazuľa siaty,
podzemnice olejná, maniok jedlý, kakaovník pravý, ananasovník chocholatý, papája arašidy, maniok jedlý, kakaovník pravý, ananasovník chocholatý, papája ...
 
OPADAVÉ LISTNATÉ LESY
V lesoch And (na východných svahoch) rastú vo veľkom množstve vždyzelené buky (Nothofagus). Na juhu Patagónie a v Ohňovej zemi až po hranicu lesa sa objavujú buky ako krovinaté húštiny s opadavými listami. Z ostatných lesnatých porastov vynikajú v Andách araukarie a ciprés. V nízkych bažinatých polohách južnej Patagónie rastie jeden z najužitočnejších stromov J. Ameriky, alerce (modřín).
Tj.  lesy opadávající na zimu, vyskytují se v Americe ve dvou oblastech: Lesy opadávajúce na zimu, vyskytujú v oblasti :  jižní Chile (vysoké srážky, lesy tvořeny hlavně pabukem)južného Čile (vysoké zrážky, lesy tvorené hlavne pabukem) .-Z z větší části jsou oll vymýceny, souvislejší plochy pouze na horácväčšej časti sú vyrúbané, súvislejší plochy sú len na horách .
 
TVRDOLISTÉ LESY A KŘOVINY TVRDOLISTÉ LESY A KOSODREVINA
Tj. Tj. lesy přizpůsobené středomořskému klimatu na západní straně kontinentu. Nacházejí se v úzkém pásu v Kalifornii (v severní části stálezelené tvrdolisté dubové lesy, na sušším jihu křovinaté formace (zde zvané chaparral , na rozdíl od podobných formací ve Středozemí jsou ale přirozené, mohly vzniknout i jako následek přirozených požárů). lesy prispôsobené stredomorskej klíme.V chilské oblasti původně zahrnovaly pobřežní oblast, na zbytky tvrdolistého lesa navazují ve vyšších polohách křoviny espinal . V čílskej oblasti pôvodne zahŕňali pobrežnú oblasť, na zvyšky tvrdolistého lesa nadväzuje vo vyšších polohách kosodrevina espinal.
 
STEP
Stepi se v SA označují jako prérie (USA, Kanada). Srážkové a teplotní podmínky nejsou ve všech částech stejné: od jihu k severu se snižuje teplota, od východu k západu ubývá srážek. Ve východní Argentině se step označuje jako pampa . Vo východnej Argentíne sa step označuje ako Pampa. Juhoamerické pampy sa rozprestierajú medzi 30o až 40o južnej zemepisnej šírky, tj. v Argentíne, Uruguaji a v najjužnejšej Brazílii. Na západe ich ohraničuje hradba Ánd. Také ona má příznivější klimatické poměry (srážky, teplota) než klasická step, bezlesost se vysvětluje buď požáry nebo půdními podmínkami. Aj ona má priaznivejšie klimatické pomery (zrážky, teplota) ako klasická step, bezlesosť sa vysvetľuje buď požiarmi alebo pôdnymi podmienkami. Je intenzivně zemědělsky využívána, z větší části jako orná půda, v JZ části jako pastvina pro ovce. Je intenzívne poľnohospodársky využívaná, z väčšej časti ako orná pôda, v JZ časti ako pastvina pre ovce. Pre Argentínu je typická stepná flóra, rastúca na pampe v rozsiahlej oblasti pri Laplatskom zálive. V tejto stepnej flóre sú najviac zastúpené trávy rodu Bromus, rodu Stipa( kavyľ) a trávy rodu Cynodon. Hojne sú zastúpené aj strukové rastliny- rod Medicago. Na pampe sa pestujú všetky druhy obilnín. Vysoká suchá pampa na západe má výrazné krovinaté formácie (Chaňar, Monte) a trávy rodu Setaria, Bromus, Stipa, Eragrostis. Gran Chaco má hlavne suchomilné krovité stepi a suchomilné parkové quebračové lesy.
Ke stepím bývá řazena i chladná patagonská oblast ve srážkovém stínu And. Ku stepiam býva radená aj chladná patagonska oblasť v zrážkovej tieni Ánd. Patagónska  step je porastená suchomilnými krovinatými porastami Berberis buxiflora a vo vysokých polohách tvrdými polodrevinnými kobercami tvorenými Azorellou. Z tráv sa objavujú najmä Festuca, Stipa, Poa, Trisetum a rod Agropyrum.
Živočichové: dobře pohybliví býložraví kopytnatci, hlodavci (hlavně v obdělávaných oblastech), šelmy, drobní plazi apod. pro prérii je typický bizon (dnes drobné zbytky kdysi obrovské populace), kojot, puma, psoun …, pro pampu zajíc pampový, jelínek pudu a podobněTropické oblasti
 
PÚŠTE
V severní Americe se vyskytují pouze polopouště na SZ Mexika, v J Arizoně, Kalifornii apod., tradičně jsou ale označovány jako „poušť“ (Sonorská, Mojavská, Gilská …).V jižní Americe jsou pouště při západním pobřeží (hl. Atacama) od severního Chile prakticky až k rovníku. V južnej Amerike sú púšte pri západnom pobreží (hl. Atacama) od severného Čile prakticky až k rovníku. Oblast je extremně aridní, vegetaci proto tvoří rostliny, které dokáží využít mlžné vlhkosti, ve vyšších horských polohách kde jsou větší srážky i kaktusy a xerofitní bromélie. Oblasť je extrémne aridnú, vegetáciu preto tvoria rastliny, ktoré dokážu využiť hmlovej vlhkosti, vo vyšších horských polohách kde sú väčšie zrážky aj kaktusy a xerofitní bromélie.
Kaktusový raj AK sa nachádza v severnej časti púšte, taktiež aj soľná planina Salar de Uyuni. Tam sa nachádza skalný ostrov Isla del Pescado. Vytŕča zo soli a pokrývajú ho stovky niekoľko metrov vysokých kaktusov. Les týchto pichľavých rastlín je svetovou atrakciou.
 
SAVANY 
Savany se vyskytují v tropech s obdobím sucha a dešťů, typické jsou hlavně pro jižní Ameriku, kde dostaly řadu místních názvů: palmares , tj. zaplavované savany, světlé, s nedostatkem půdního kyslíku, což omezuje růst rostlin, pantanal , tj. savany v JZ Brazílii, v zimě suché, v létě bažinaté, llanos v povodí Orinoka (mají dostatek srážek, růst stromů pravděpodobně omezuje železitá krusta v nepatrné hloubce pod povrchem půdy), guyanská náhorní savana , campos na Brazilské vysočině (jakýsi přechod mezi savanou a opadavým lesem). Savany sa vyskytujú v trópoch s obdobím sucha a dažďov, typické sú hlavne pre Južnú Ameriku, kde dostali niekoľko miestnych názvov: palmares, tj Zaplavované savany, svetlé, s nedostatkom pôdneho kyslíka, čo obmedzuje rast rastlín, Pantanal, tj savany v JZ Brazílii, v zime suché, v lete bažinaté, Ilanos v povodí Orinoka (majú dostatok zrážok, rast stromov pravdepodobne obmedzuje železitá krusta v nepatrnej hĺbke pod povrchom pôdy), Guyanská náhorná savana, campos na Brazílskej vysočine (akýsi prechod medzi savanou a opadavým lesom) .
    Juhoamerické savany (llanos, campos, cerrados) sa typologicky členia:
    - campo limpo (trávnatá savana)
    - campo sujo (krovinatá savana)
    - campo cerrado (stromovitá savana)
    - cerradao (savanový les, patrí k tropický sezónnym lesom).
V Južnej Amerike sú rozsiahle savany - llanos vo Venezuele a Kolumbii, cerrados v oblasti Gran Sabana na severe Brazílie ako aj na juhu Brazílie (campos). Na východe Brazílie rozoznávame katingy (caatingas). 
Caatingas -Nachádzame tu obilniny,složnokvěté a motýlokvěté rostliny, sukulenty (kaktusy, agáve) a řídké ostrůvky složnokveté a motýľokveté rastliny, sukulenty (kaktusy, agáve) a riedke ostrovčeky xerofytných paliem. Llanos tvoria vysoké trávy, kvetoucí luční květiny, různé liliovité, složnokvěté, kaktusovité aj. rostlinnévysokej trávy, kvitnúce lúčne kvety, rôzne ľaliovité, složnokveté, kaktusovité a iné rastlinné druhy.druhy. Len výnimočne tu nachádzame xerofytní palmy, stromy a kríky.
 
TROPICKÉ STRIEDAVÉ VLHKÉ LESY
 
V teplých a vlhkých tropických a subtropických dažďových lesoch na severe rastú tropické rastliny, ako ružové stromy (Dalbergia), guajakové stromy (Guaiacum officinale), palisander (Jacaranda mimosifolia) a stromy quebračo (Schinopsis lorentzii), z ktorých sa získava tanín (trieslovina pre garbiarstvo) a tiež palmy.
Zahrnují tyto typy: Zahŕňajú tieto typy:
- polovždyzelené tropické lesy (lemují vždyzelené lesy) Polovždyzelené tropické lesy (lemujú vždyzelené lesy)
  • vlhké opadavé tropické lesy (období sucha přežívají tím, že utlumí živ. Aktivity a opadají), vyskytují se hlavně na pacifické straně Středoamerické šíje a Antilách vlhké opadavé tropické lesy (obdobie sucha prežívajú tým, že utlmia živ. aktivitu a opadajú), vyskytujú sa hlavne na pacifickej strane Strednej šije a Antilách
  • tropické sucholesy (opadavé lesy, severní Chaco) tropické sucholesy (opadavé lesy, severnej Chaco)
  • trnitosukulentní lesy a trnité křoviny (např. caatinga v SV části Brazílie, formace v Gran Chacu, sever Venezuely, závětrné strany karibských ostrovů a pod) tŕnistosekulentné  lesy a tŕnisté kroviny (napr. caatinga v SV časti Brazílie, formácie v Gran Chaco, sever Venezuely, záveternej strany karibských ostrovov a pod.)
 
Tropické dažďové lesy
Vyskytují se souvisle v povodí Amazonky, Orinoka a na Středoamerické šíji. Tropický deštný les v Amazonii se dělí na 3 části: Vyskytujú sa súvisle v povodí Amazonky, Orinoka a na Strednej šiji. Tropický dažďový les v Amazonskom sa delí na 3 časti:
-igapó (větší část roku zaplaven vodou, bažinatý) Igape (väčšiu časť roka zaplavený vodou, močaristá)
-várzea (periodicky zaplavován vodou) Várzea (periodicky zaplavovaný vodou)
-eté (nezaplavovaná část lesa)ete (nezaplavovaná časť lesa)
- predstavuje mohutný komplex lesov  složený z mnoho pater a mnoha různých druhů dřevin (kaučukovník, kaučukové fíkusy, zložený z mnoho poschodí a mnohých rôznych druhov drevín (kaučukovník, kaučukové fikusy, maniok, koka, palisandr, červené dřevo, kokosové, olejné, broskvové, aj. palmy, Cecropiamaniok, koka, palisander, červené drevo, kokosové, olejnej, broskyňové, ai palmy, Cecropia obývaná mravenci, mamutí Betholletia excelsa), stromy jsou hustě ovinuty lijánami aobývaná mravce, mamutie Betholletia excelsa), stromy sú husto ovinuté lijánami a pokryty epifytickými orchidejemi; podrost tvoří gigantické trávy; mnoho vodních rostlinpokryté epifytickými orchideami; podrast tvoria gigantické trávy; veľa vodných rastlín v Amazonke.
 
V Kordillerách je výrazná výšková stupňovitost – v případě And vypadá takto:V Andách je výrazná výšková stupňovitosť :
Do 1000 m tierra caliente – „horká země“ (tropický deštný les) Do 1000 m tierra Caliente - "horúca krajina" (tropický dažďový les)
 Do 2000 m tierra templada – „mírná země“ (horský tropický les)Do 2000 m tierra templada - "mierna krajina" (horský tropický les)
Do 4000 m tierra fría – „chladná země“ (mlžný les, páramo (pouze tráva, kaktusy…)) Do 4000 m tierra Fria - "chladná krajina" (hmlový les, Paramo (len tráva, kaktusy ...))
Do 5000 m tierra helada – „studená země“ (horská tundra) Do 5000 m tierra Helada - "studená krajina" (horská tundra)
Nad ní je tierra nevada – „zasněžená země“ (věčný sníh, zalednění) Nad ňou je tierra nevada - "zasnežená krajina" (večný sneh, zaľadnenia)
 
 
Zoogeografické členenie Južnej Ameriky
Faunisticky spadá celé územie Latinskej Ameriky iba do jedinej oblasti
označované neogea. označované neogea. Ta na severu sahá do Mexika a sousedí zde s arktogeou. Tá na severe siaha do Mexika a susedí tu s arktogeou. Jelikož Keďže ke spojení se Severní Amerikou došlo v neogénu, vznikla na severu oblasti poměrně na spojenie so Severnou Amerikou došlo v neogéne, vznikla na severe oblasti pomerne široká přechodná zóna s výskytem arktogenních i neogenních druhů. široká prechodná zóna s výskytom arktogenných aj neogénnych druhov. Neogea je Neogea je druhově velmi rozmanitá. druhovo veľmi rozmanitá. Jedná se o druhově nejbohatší oblast světa. Ide o druhovo najbohatšie oblasť sveta. Asi 70 % všech Asi 70% všetkých živočišných druhů oblasti se vyskytuje v pralesních oblastech Amazonie. živočíšnych druhov oblasti sa vyskytuje v pralesných oblastiach Amazónie. Podobně jaku Podobne ako u flóry zde nacházíme četné podobnosti s Afrikou, chybí zde ale velcí savci (největšími u flóry tu nachádzame početné podobnosti s Afrikou, chýba tu ale veľké cicavce (najväčšími jsou lama huanako a vikuňa) a zcela zde chybí také druhy sudokopytníků tvořící sú lama huanako a vikúň) a úplne tu chýba aj druhy párnokopytníkov tvoriaci
mnohatisícová stáda, jako je tomu v Africe. mnohotisícové stáda, ako je tomu v Afrike. Typickými zástupci neogenní fauny jsou Typickými predstaviteľmi neogénnej fauny sú chudozubí (lenochod, mravenečník, pásovec), hlodavci (činčila, morče, nutrie), vačnatci chudozubí (leňochod, mravčiar, pásavec), hlodavce (morča), vačkovce např. vačice.napr vačica. Chybí naopak někteří pěvci (skřivani, sýkory, špačci) a některé čeledi Chýbajú naopak niektorí speváci (škovránky, sýkorky, škorce) a niektoré čeľade plazů (ještěrkovití, zmijovití). plazov (jašterkovité, vretenicovité). I jihoamerická fauna vykazuje vysoký stupeň endemismu. Aj juhoamerická fauna vykazuje vysoký stupeň endemismu.
 
Delíme na 4 podoblasti:
1. brazílska podoblasť : tvorí jadro neotropickej fauny
2. chilsko-patagónska : od rovníka až po Ohňovú zem, vyznačuje sa pomerne chladnou klímou
3.stredoamerická podoblasť : rozkladá sa severne od Panamy,má do istej miery má prechodný charakter na rozhraní dvoch oblastí
4.antilská podoblasť : vyznačuje sa výrazne chudobnou faunou
 
Oblasť vždyzelených tropických lesov 
 Druhovo bohato zastúpená je aj fauna stále zelených tropických lesov. Řada Rad druhů, rodů i čeledí je endemická. druhov, rodov i čeľadí je endemická. Ze savců jsou charakterističtí pekari páskovaný, Z cicavcov sú charakteristický pekari páskovaný,jaguár, puma, ocelot velký, různé druhy koček a lišek; z opic kosmani, tamaríni malpy;jaguár, puma, ocelot veľký, rôzne druhy mačiek a líšok; z opíc kosmáč, tamaríny Malpe; kapybara, mravenečníci, několik druhů tapírů, lenochodi, řada druhů vyder, dikobrazové, kapybara, mravenčiaci, niekoľko druhov tapír, leňochody, mnoho druhov vydier, dikobrazovov, endemické druhy pásovců aj. Ptáků je zde téměř 600 druhů, z toho více než 60 endemické druhy pásovcov a iné.  Vtákov je tu takmer 600 druhov, z toho viac než 60endemických, charakteristická je volavka, harpyje, sup královský, krocan, mnoho druhendemických, charakteristická je volavka, harpyami, sup kráľovský, moriak, veľa druhov papoušků (známé rody ara, amazoňan), kolibříků a tukanů. papagájov (známe rody ara, amazoňan), kolibríkov a tukanov. Bohatě jsou zastoupeni plazi Bohato sú zastúpené plazy (600 druhů plazů, z toho více než 100 endemických) – krokodýli, mnohé druhy želv, (600 druhov plazov, z toho viac ako 100 endemických) - krokodíly, mnohé druhy korytnačiek,ještěrů (leguáni a bazilišci) a hadů (hroznýš královský)jašterov (leguány a baziliškovia) a hadov (veľhad kráľovský). Žije zde i jeden z nejdelších Žije tu aj jeden z najdlhšíchhadů světa – anakonda velká. hadov sveta - anakonda veľká. Z ryb se v řekách pásma vyskytují paúhoř elektrický, Z rýb sa v riekach pásma vyskytujú paúhor elektrický, piraňa, arapaima (dlouhá až 4 metry) aj. Neobvykle hojně jsou zastoupeni bezobratlí piraňa, arapaima (dlhá až 4 metre) ai. Neobvykle hojne sú zastúpené bezstavovce
(hmyz, pavouci, motýli apod.). (hmyz, pavúky, motýle a pod).
 
Tropické poloopadavé a opadavé lesy Tropické poloopadavé a opadavé lesy 
 Vyskytují se v oblasti Gran Chaco, přecházejí do Bolívie a Inak sa tu vyskytujú mnohé rastlinné i živočíšne čeľade předchozího pásu. predchádzajúceho pásu.
 
Savany
    Živočíšna zložka je na savanách zastúpená najmä veľkými herbivornými druhmi. Vysoká diverzita vegetačných typov s množstvom prechodných a mozaikovitých stupňov ponúka živočíchom širokú škálu habitatov. V rámci nich si vytvárajú viacero morfologických a fyziologických adaptácií.
Skladba a funkčnosť savanového ekosystému sa významne mení pod tlakom nadmernej koncentrácie herbivorných cicavcov. Napr. v povodiach riek, kde sa vyskytujú silné populácie hrocha obojživelného (Hippopotamus amphibius) bol pozorovaný tento cyklus vo vývine savany
    Veľkú diverzitu herbivorných konzumentov predstavuje hmyz radu Saltatoria (rovnokrídlovce), ktorých sezónny výskyt a migrácie ovplyvňujú celkovú biodiverzitu savany. Najznámejšie druhy sarančiat sú Schistocerca gregaria a Locusta migratoria.
    K najčastejším veľkým predátorom saván patria lev (Panthera leo), leopard škvrnitý (Panthera pardus), gepard štíhly (Acinonyx jubatus), hyena škvrnitá (Crocuta crocuta) a pes hyenovitý (Lycaon pictus).
 
Step
    S přechodem z tropického do subtropického a mírného podnebného pásu jižní S prechodom z tropického do subtropického a mierneho podnebného pásma južnej
polokoule se začínají v jižní části Latinské Ameriky (Bolívie, Argentina, Uruguay) pologule sa začínajú v južnej časti Latinskej Ameriky (Bolívia, Argentína, Uruguaj)
vyskytovat stepi, zde nazývané pampy. vyskytovať stepi, tu nazývané pampy. Na juh od amazonských dažďových pralesov a Brazílskej vysočiny a na východ od Ánd sa po atlantické pobrežie rozprestierajú trávnaté plochy zasahujúce až do chladných zemepisných šírok Patagónie - pampy.
    Prechodnou oblasťou od Ánd a pralesov sú nížinné naplavené roviny chaco, ktoré sú časť roka suché a časť roka sú zaplavené. Chaco nemá špecializovanú faunu ale priťahuje druhy zo susedných zón. Pomaly tečúce rieky sa tu rozlievajú po planinách a tvoria močiare alebo jazerá. Sú to miesta bohatého výskytu vtáctva - anhimy ,kačíc a i.. Miestami sa vyskytujú ostrovčeky trávnatých plôch a opadavých lesov, v ktorých žijú pásavce veľké, vlk hrivnatý , jaguár ,alebo jeleník močiarny. Najznámejším parkom v tejto oblasti je Pantanal, čo je aj lokálny názov pre tento ekosystém.
    Fauna pámp nie je veľmi bohatá. K typickým predstaviteľom možno zaradiť druhy: lama huanako, jeleník pampový zo slabozubcov je to pásavec guľovitý, pásavec štetinatý, mravčiar veľký, z hlodavcov mara pampová, morča divé, viskača pampová, tukotuko magelánsky, osmozub degu , zo šeliem napr. grizon patagónsky skunk patagónsky, líška pampová a mačka pampová. Z vtákov tu žije nandu pampový, nandu Darwinov, kukučka ani, tyran dobytčí , kariama chochlatá , karakara pásikavá, zemnica králičia a tinamy .
    Vysoké početnosti dosahujú v trávnatých porastoch pámp rôzne druhy hmyzu, hlavne rovnokrídlovce a motýle.
 
Púšte 
    Plošně poměrně málo zastoupeny jsou v Latinské Americe pouštZ živočichů jsou zastoupeny nejvíce hadi (typickou čeledí jsou chřestýšovití), ještěři a Z živočíchov sú zastúpené najviac hady (typickou čeľaďou sú chrestýšovité), jaštery a
také hmyz, dále hlodavci (tarbík, sysel), pásovci az šelem kojot, puma. tiež hmyz, ďalej hlodavce (tarbík, syseľ), pásovci a z šeliem kojot, puma.
 
Oblasť Kordiller 
    Významným činitelem pro utváření osobité vegetační zonality Latinské Ameriky je Z typických přestavitelů savců žije v horských oblastech lama alpaka, lamZ typických predstaviteľov cicavcov žije v horských oblastiach divá lama huanako, lama alpaka, lama vikuňavikuňa, medvěd brýlatý, puma, jaguár, činčila; z ptáků kondoři (např. známý kond, medveď okuliarnatý, puma, jaguár; z vtákov kondori (napr. známy kondor velký) a početné druhy kolibříků. veľký) a početné druhy kolibríkov. Pri soľnom jazere sa vyskytujú množstvá sťahovavých vtákov ako napr. plameniak červený . Hojne sú zastúpené plazy (typickou latinskoamerickou čeledí jsou leguánovití). latinskoamerickou čeľaďou sú leguánovité). Typickým živočichem pobřeží je tučňák, který Typickým živočíchom pobrežia je tučniak, ktorý se zde vyskytuje hned v několika druzích. sa tu vyskytuje hneď v niekoľkých druhoch. Tučňáci svým výskytem zasahují od Ohňové Tučniaky svojim výskytom zasahujú od Ohňovej země (tučňák magellánský) daleko na sever podél západo-jihoamerického pobřeží až dkrajiny (tučniak magellánský) ďaleko na sever pozdĺž západo-juhoamerického pobrežia až do Peru a na Galapágy (tučňák Humboldtův a galapážský). Peru a na Galapágy (tučniak Humboldtov a galapágska).
 
V Patagónii a Ohňovej zemi je živočíšny svet trošku chudobnejší. Žije tu tiež puma, skunk patagónsky, nandu a lamy, pudu (Pudu pudu - je malý jeleň južných Ánd). Na Ohňovej zemi hniezdi kormorán. Na patagónskom pobreží sa nachádzajú kolónie tučniaka magelanovho a kolónie Juhoamerického levovca medvedieho a tuleň hrivnatý.
Pobrežné vody Argentíny sú bohaté na ryby. Najmä sardinky, makrely, delfíny a množstvo iných rýb. 
 
 
 
 
Zdroje:

http://translate.google.sk/translate?hl=sk&langpair=en|sk&u=http://www.weather-and-climate.com/average-monthly-Rainfall-Temperature-Sunshine-in-Bolivia

http://sk.wikipedia.org/wiki/Ju%C5%BEn%C3%A1_Amerika

www.geography.upol.cz/kgg-rgaa

TOPlist
Reprodukovanie a šírenie obsahu portálu www.zem.wbl.sk je považované za porušovanie autorských práv v zmysle zákona č.383/1997 Z.z. a bez predchádzajúceho písomného súhlasu prevádzkovateľa nie je dovolené
aktualizované: 09.09.2017 11:15:06