Založiť webovú stránku alebo eShop

Prírodné podmienky

 

Geologické  a geomorfologické pomery Ázie

Základom geologickej stavby Ázie sú archaické pevninské štíty a tabule. Na severe je to Sibírsky štít, na východe Čínska tabuľa. Tá sa v priebehu vývoja rozdelila na 3 samostatné a tie sa neskôr rozdelili na 7 samostatných masívov: Tarimský, Ordoský, Kórejský, Sešuánsky, Šnantungský, Juhočínsky a Indočínsky. K týmto základom sa na juhu pripojil Arabský štít a Indická tabuľa. Tie boli pôvodne súčasťou prapevniny Gondwany a k Ázii boli pripojené v dobe alpínskeho vrásnenia. K spojeniu Ázie s Európou došlo koncom prvohôr. Jeho výsledkom je vznik Uralu. Ten vznikol orogenézou na obdukčnej zóne medzi Sibírskym štítom a Ruskou tabuľou. Geologický základ tabulí a štítov tvoria kryštalické horniny predkambického veku. Tie sú prekryté mocnými sedimentmi paleozoika až kenozoika, miestami tiež lávovými pokrovmi.

Na okrajoch starých tabulí a štítov ako aj medzi nimi vznikli v neskorších obdobiach rozsiahle pohoria, čím sa dotvoril pôvodný kontinent. V Ázii sa rozoznávajú 4 orogény:

Kaledónsky – prebiehal v starších prvohorách, predovšetkým na južnom okraji Sibírskeho štítu. Patria tu Pobajkalsko, Sajany, Jenisejské pohorie, Kuznecký Alatau, veľhorská časť Altaja, časť mongolského Altaja a i. V treťohorách došlo k rozlámaniu a tektonickému výzdvihu kaledónskych pohorí. Reliéf, ktorý bol predtým výrazne peneplenizovaný, bol zmladený a jeho niektoré časti dostali vysokohorský ráz.

Hercýnsky – začal koncom prvohôr a doznieval v triase. Boli zvrásnené rozsiahle prvohorné morské sedimenty. Prevažne postihol územie medzi Ruskou tabuľou a Sibírskym štítom (Ural), ale aj strednú Áziu – časť Altaja, Ťan-Šan, Kchun – Lun, Nan šan, Salairské pohorie

Jenšanský (Tichooceánsky) – prebiehal v druhohorách a postihol prevažne východnú časť kontinentu. Vytvoril Verchojanského pohorie, Zabajkalie, Sichote Aliň, pohoria východnej Číny, časť zadnej Indie, Malaka a Kalimantan. Stopy vrásnenia sú i na Hokaidó a Honšú.

Alpínsky (Himalájsky) – prebiehal v treťohorách, v niekoľkých fázach. Vytvoril najmohutnejšie tvary dnešného povrchu. Tektogenézou v Tethýdnej panve a neskorším orogénnym výzdvihom tohto priestoru vznikli celé horské sústavy. V tomto období došlo tiež ku kontaktu Indickej tabule a Arabského štítu s eurázijskou doskou. Rozlišujú sa 2 orogénne pásma: Alpsko-himalájske a Tichooceánske. Alpsko-himalájske prebieha z Európy naprieč Áziou rovnobežkovým smerom. Jednotlivé horské pásma sa spájajú v horských uzloch ako sú Arménska vysočina a Pamír. Medzi hrebeňmi a uzlami sú uzavreté rozsiahle náhorné plošiny (Tibetská) a kotliny (Cchajadamská). Nachádzajú sa tu najvyššie pohoria sveta – Himaláje, Karakoram, Hindukúš a i. Tichooceánske môžeme sledovať pozdĺž východného okraja Ázie od Korjackého pohoria cez Japonské ostrovy, Taiwan, Filipíny až po Indonézske ostrovy. Ostrovné oblúky obvykle doprevádzajú hlbokomorské priekopy, dosahujúce extrémne hĺbky. Obe pásma sú dodnes tektonicky silne aktívne, zvlášť tichooceánske pásmo. Sú tu časté zemetrasenia a sopečné erupcie. Nasvedčuje tomu doterajší aktívny pohyb zemskej kôry. Boli tu dokonca zistené zlomy a stopy vrásnenia v kvartérnych sedimentoch.

Neobyčajne pestrá a zložitá geologická štruktúra Ázie nie je zďaleka celkom preskúmaná a geológovia z celého sveta prinášajú každoročne správy o nových objavoch. Najväčšie známe zásoby nerastných surovín sa viažu na sedimentárne formácie. Nachádzajú sa tu nielen obrovské zásoby ropy a zemného plynu v juhozápadnej Ázii, Indonézii, severovýchodnej a severozápadnej Číne, ale aj zásoby čierneho uhlia v nížinách Číny a severovýchodnej Indie. Na Blízkom východe sa vyskytujú fosfáty. Vápence a soľ sa ťažia v celej Ázii. Kryštalinikum nie je tak dobre preskúmané a mnohé známe ložiská ležia v ťažko prístupných oblastiach zatiaľ bez úžitku. Obrovské zásoby sú preukázané predovšetkým v prípade cínových rúd, wolfrámu, železa, medi, antimónu, ale i olova, zinku a ďalších kovov. Svetový význam majú zásoby rádioaktívnych surovín a celej škály vzácnych kovov.     

Priebeh alpsko- himalájskej vrstvy: Tontské vrchy(S) a Taurus(J)> Anatolská náhorná plošina> arménska vysočina a malý Kaukaz> Elborz a Kupet Jang(S)> a Zagros, Makrám, Sulajmánska vrchy(J)> iránska náhorná plošina> Hindukuš, Pamír> Himálaje, transhimálaje(J) a Karakoram(S)> Tibetská náhorná plošina> sečuánske pohorie a sečuánska panva(S)> Júnnanská plošina, Annamské vrchy, Arakanské vrchy(J)> Andamny, Nikobary>Sumatra, Jáva, Malé Sundy 

 

Klimatické pomery Ázie

Veľká rozloha Ázie, jej poloha v rôznych klimatických pásmach a množstvo vysokých a rozsiahlych pohorí sú hlavnými príčinami veľkej klimatickej rôznorodosti jednotlivých častí kontinentu. Napriek tomu však v najväčšej časti kontinentu prevláda podnebie kontinentálneho charakteru. Je to zapríčinené veľkou vzdialenosťou kontinentálnych častí od pobreží oceánov a morí, predovšetkým od Atlantického oceánu.

Atlantický vzduch sa pri prenikaní do vnútrozemia vysušuje a mení na kontinentálny. Vplyv tichooceánskeho vzduchu je veľmi malý vzhľadom k prevládajúcemu západnému vzdušnému prúdeniu. Ovplyvňuje len úzky pobrežný pás. Naproti tomu je sever Ázie rovinatý, otvorený a tak nič nebráni prenikaniu studeného arktického vzduchu do vnútrozemia. Na juhu Ázie prevládajú vzdušné masy tropického charakteru. Veľké zahrievanie vnútrozemia v lete a silné ochladzovanie v zime spôsobujú silné sezónne zmeny atmosférickej cirkulácie. V zimných mesiacoch vzniká na dlhú dobu v severnej a strednej Ázii rozsiahla oblasť vysokého tlaku (stacionárna anticyklóna), v ktorej sa udržuje jasné a mrazivé počasie. Vyskytujú sa tu najnižšie teploty – Ojmjakon, Verchojansk (-71°C), so strednou januárovou teplotou okolo -50°C. Je tu pól chladu severnej pologule. Po východnom okraji zimnej anticyklóny vejú chladné a suché vetry (tzv. zimný kontinentálny monzún). Na styku polárneho vzduchu s tropickým vzniká polárny front, ktorého cyklonálna činnosť prináša v zime do vnútra ázijského kontinentu zrážky. V severnejších oblastiach prednej a strednej Ázie cyklonálna činnosť na tomto fronte prináša zrážky začiatkom zimy a hlavne na jar, čím spôsobuje jarné maximum v ročnom chode zrážok. V lete polárny front ustupuje k severu a spôsobuje zrážky v horách južnej Sibíri.

Predná, stredná a vnútorná Ázia sú oblasti kontinentálneho tropického vzduchu s horúcim a suchým letom. Na juhu Ázie v oblasti severozápadnej Indie a Pakistanu, vzniká oblasť nízkeho tlaku. Na jej južnom okraji v Indickom oceáne sa rodí letný monzún. Ten prináša bohaté zrážky do juhovýchodnej Ázie, Indie a južných Himalájí. Teplý a vlhký tropický vzduch na styku s cyklónami polárneho frontu na východe Ázie a na Japonských ostrovoch sa v spodných vrstvách ochladzuje a spôsobuje vlhké a hmlisté počasie – tzv. monzún miernych šírok. Juhovýchodná Ázia je tiež oblasťou častého výskytu silných tropických cyklón (tajfúny), ktoré vznikajú väčšinou v jeseni a mávajú každoročne katastrofálne následky.

Tropická Ázia je v zime oblasťou kontinentálneho tropického vzduchu, v lete morského rovníkového vzduchu. Zimné suché a teplé vetry majú charakter pasátov. Suché jari sú náhle vystriedané daždivým letom. Letný monzún prináša obrovské množstvo zrážok, na rovinách až do 2 500 mm za mesiac. Oblasť preto patrí medzi najdaždivejšie na svete (Čerapundží v Asáme až 22 900 mm v roku 1861), dlhodobý priemer je 11 674 mm. Na území Srí Lanky, Malajzie a Veľkých Sund (Kinabalu na Borneu až 11 000 mm) je stále prítomný rovníkový vzduch a zrážky i teploty majú v priebehu roka pomerne rovnomerný chod.

Celkové ročné množstvo zrážok dosahuje najvyššie hodnoty na horských svahoch obrátených k moru. Je tu väčšinou vyše 3 000 mm zrážok ročne, ale miestami dosahujú hodnoty od 6 000 do 12 000 mm. V oblasti tropických cyklónov je zrážok zvyčajne do 1 000 mm; v zóne subtropického a mierneho monzúnového podnebia dosahujú 600 až 1 000 mm; vo východnej Sibíri menej než 350 mm; v medzihorských kotlinách prednej a vnútornej Ázie, konkrétne v Turanskej nížine, na dolnom Sindhu 150 až 200 mm; v najsuchších polopúštnych a púštnych oblastiach je to pod 100 mm ročne.

Priemerné januárové teploty sú na väčšej časti Sibíri pod -20°C, v Jakutsku okolo -50°C. Nulová izoterma prebieha približne po línii Samarkand – južná časť Tarimskej panvy – Severočínska nížina – ostrov Honšú. Izoterma 10°prebieha južne od arktického pobrežia Ázie. Zhruba pozdĺž obratníka raka sa tihne izoterma +20°C, v oblasti rovníka +25°C. Stredné júlové teploty vyše 30°C sa vyskytujú v oblasti Arabského polostrova, na Iránskej vysočine, pozdĺž dolného Sindhu, v Tarimskej panve a v púšti Thár, pričom na tichomorskom pobreží sa čiastočne stáča k juhu. Pre podrobnejšiu charakteristiku ázijského územia je použitá Köppenova klimatická klasifikácia.

Tropické podnebie (A) je v Ázii vyvinuté v Prednej a Zadnej Indii, na Cejlóne a Indomalajzskom súostroví. Delí sa na podnebie tropického dažďového pralesa (Af), podnebie monzúnové (Am) a na periodicky suché podnebie saván (pasátové – Aw). Priemerné teploty všetkých mesiacov sú nad 18°C, stredná ročná teplota kolíše od 24 do 30°C a priemerné mesačné teploty majú len malé výkyvy. Priemerné ročné množstvo zrážok je všade nad 600-700 mm.

Podnebie vlhkého tropického pralesa (Af) má rovnomerné a bohaté zrážky. Vplyvom optimálnych vegetačných podmienok, rovnomernej vlahy a teploty sa vzhľad pralesa počas roka takmer nemení, nakoľko vegetačná doba nie je prerušená ani zimou, ani suchom. Skleníkové teplo podporuje okrem rastu vegetácie, tiež silný chemický rozklad a hlboké zvetrávanie hornín. Preto sú tieto oblasti význačné tiež mocnými vrstvami lateritov. Typické klimatické údaje pre túto oblasť poskytujú napr. Jakarta, Singapúr a Manila.

Monzúnové podnebie (Am) zaberá oblasti vystavené monzúnovej cirkulácii. Od predchádzajúceho sa líši dobou sucha v období zimného kontinentálneho monzúnu. Rastie tu tiež tropický prales, ktorý má však množstvo opadavých drevín (vplyvom zimného sucha). Rozdiel medzi najteplejším a najchladnejším mesiacom je až 8°C. Typické monzúnové podnebie sa prejavuje pri Bengálskom zálive, v Prednej a Zadnej Indii, vo väčšej časťi Mjanmarska, Thajska, Kambodže a južného Vietnamu. V stanici Čerápundží v Asáme prinášajú monzúnové dažde ročne cez 12 000 mm zrážok, z ktorých na december pripadá len 10 mm a na január 20 mm. Klimatické údaje pre túto oblasť poskytuje napr. Bombaj.

Savanové podnebie (pasátové – Aw) má ostro ohraničenú zimnú dobu sucha. Sú tu menšie priemerné zrážky (1 000 až 2 500 mm) a teplotné výkyvy vyše 12°C. Zimné suché obdobie je spôsobené pasátmi. Rastlinnou formáciou sú savany – bylinné porasty so skupinou krovín, stromov a svetlých lesov. Pozdĺž riek rastú galériové lesy. Typické sú lateritické pôdy. Savanové podnebie má vnútrozemie Dakšinskej plošiny, Thajska a Mjanmarska.

Aridné podnebie (B) je charakteristické prevahou výparu nad zrážkami. Okrem alochtónnych riek, prichádzajúcich z iných oblastí, nemá vlastné trvalé toky. Vplyvom silného zahrievania povrchu sa tu vytvára silná vertikálna výmena vzduchu. Ročné zrážky klesajú pod 600 mm v subtropickom pásme, pod 400 mm v miernom pásme. Povrch pretvára predovšetkým činnosť vetra.

Stepné podnebie (BS) sa vyznačuje lepšími zrážkovými pomermi, ktoré ho ovplyvňujú aspoň raz za rok. Rozlišuje sa niekoľko subtypov tohto podnebia.

Stepné podnebie subtropické (BSs) je najčastejším typom stepného podnebia v Ázii. Priemerná teplota najteplejšieho mesiaca dosahuje 22 až 35°C a najchladnejšieho 2 až 15°C. Vyznačuje sa dlhým obdobím sucha a krátkym letným obdobím so zrážkami. Tie prichádzajú vo forme prudkých lejakov. V zime sa ojedinele vyskytuje inovať a sneh. Charakteristické sú soľné kôry a zasolené pôdy. Podnebie je rozšírené v stredných častiach Turecka, horských oblastiach Arabského polostrova, v severovýchodnom Iraku, na väčšine územia Iránu, Afganistanu, ale aj v Pakistane (s výnimkou centrálnej časti), ojedinele v Dakšine. Klimatické údaje pre túto oblasť poskytujú napr. Péšavár, Teherán a Bagdad.

Stepné podnebie mierne (BSk) sa vyskytuje na väčšine územia Mongolska a priľahlých oblastí severozápadnej Číny. Má horúce leto s priemernými teplotami od 20 do 23°C a studené zimy s teplotami pod bodom mrazu.

Púštne podnebie  (BW) sa vyznačuje minimálnymi zrážkami, pod 100 mm za rok, ktoré sa však nedostavujú každoročne.

Podnebie horúcich púští (BWh) má horúce letá s priemernými teplotami od 20 do 30°C v subtropickom pásme. V tropickom pásme dosahujú až 35°C. V zime v subtrópoch klesajú až na 5°C. Typické sú piesčité búrky, extrémne sucho, silné denné výkyvy teplôt a veľmi skromná xerofilná vegetácia. Tento typ sa vyskytuje na Arabskom polostrove, v strednom Iráne, strednom a južnom Pakistane a západnej Indii.

Podnebie studených púští (BWk) je okrem strednej Ázie rozšírené i v severozápadnej Číne a v južnom Mongolsku (púšte Taklamakan a Gobi). Najteplejšie mesiace majú teploty 20 až 30°C, ale v zime klesajú na 0 až -16°C.

Mierne podnebie (C) má dostatočné množstvo zrážok a ostro ohraničenú, ale nie príliš studenú zimu. Na južnej hranici tohto pásma je sneženie a mráz skôr vzácne, avšak ani na severnej hranici nedochádza každú zimu k vzniku dlhšie trvajúcej snehovej pokrývke.

Podnebie stredomorské suché (Cs) s vyššími zimnými zrážkami je zastúpené v oblastiach okolo Stredozemného a Čierneho mora a na okrajových pohoriach západnej časti Iránskej plošiny. Má subtropický charakter so suchým letom a miernou zimou. Charakteristické sú vždyzelené tvrdolisté kroviny a stromy. Lesy sú riedke so značne rozšírenými porastmi macchií a pastvinami s množstvom bylinných druhov. Následkom dvojitého prerušenia rastu krátkou zimou a dlhším letným suchom sa tu striedajú 2 vegetačné doby – dlhšia na jar a kratšia v jeseni. Stredné ročné teploty sa pohybujú v rozmedzí 17 až 20°C, priemer najteplejšieho mesiaca býva 23-25°C, najchladnejšieho 10-15°C. Tieto údaje poskytujú Istanbul a Bejrút.

Podnebie stredomorské monzúnové (Cw) má suchú zimu a vlhké leto monzunového rázu. Teplotné rozdiely medzi zimou a letom sú pomerne malé a maximum sa obyčajne dostavuje tesne pred nástupom letnej doby dažďov. V Ázii zaberá tento podnebný typ rozsiahle oblasti v severnej časti Prednej Indie a v južnej a východnej Číne až po rieku Jang-c´- ťiang. Vplyvom chladnejších ročných období sú tieto oblasti oveľa priaznivejšie na pobyt i  prácu ako trópy. Typické údaje pre tento región poskytuje napr. Patna a Kanton.

Vlhké lesné podnebie (Cf) je charakteristické pre ázijské panvy a nížiny na strednom a dolnom toku Jang-c´- ťiang, južnú časť Kórejského polostrova, Japonské ostrovy s výnimkou Hokkaida, východnú časť Taiwanu a horské oblasti Sundských ostrovov. Má rovnomerné rozloženie zrážok počas roka, vyrovnaný chod teplôt a rozsiahle lesné porasty. Najviac je zastúpené podnebie Cfa, ktoré sa vyznačuje horúcim letom. Najteplejší mesiac dosahuje teploty nad 22°C. Klimatické údaje poskytujú stanice v Tokiu, Šanghaji a Soule.

Podnebie bukové (Cfb) je o niečo chladnejšie, menej než 22°C. V Ázii je zastúpené len vo vyšších polohách a na severe najväčšieho japonského ostrova Honšú.

Boreálne podnebie (D) sa vyznačuje kontinentálnymi rysmi, pomerne dlho trvajúcou snehovou pokrývkou a krátkym letom. Tento typ je vyvinutý výlučne na severnej pologuli. Prevažne letné zrážky udržujú pomerne veľkú pôdnu vlhkosť a keďže teplota najteplejšieho mesiaca neklesá pod 10°C, darí sa v tejto oblasti rozsiahlym, väčšinou ihličnatým lesom. Teploty vo vegetačnej zóne postačujú na pestovanie jarín a v južnom pruhu i pre pestovanie ozimín. Južnú hranicu tvorí izoterma najchladnejšieho mesiaca (-3°C), severnú 10°C najteplejšieho mesiaca.

Podnebie tajgy (Dw) s letnými zrážkami a suchou zimou sa vyskytuje jedine vo východnej Ázii a súvisí so zimnou sibírskou anticyklónou. Zaberá veľkú časť východnej Sibíri, sever Kórejského polostrova, celú severovýchodnú Čínu a veľkú časť severnej Číny. Ročný teplotný výkyv býva väčší než kdekoľvek inde v rovnakých zemepisných šírkach. Charakteristická je monzúnová cirkulácia vzduchu, veľmi tuhé zimy s bezoblačnou oblohou, a maximum zrážok v lete. Klimatické údaje poskytujú stanice v Pekingu, Harbine a Ochotsku.

Podnebie listnatých lesov (Df) má rovnomernejšie rozloženie zrážok. Prejavuje sa vlhkou zimou, kedy zrážky padajú i vo forme snehu. Vyskytuje sa na Hokkaide, v Arménskej vysočine a v Zakaukazsku.

Polárne podnebie (E) má priemer najteplejšieho mesiaca pod 10°C, väčšinou však klesá po 0°C a v zime sa pohybuje medzi -15 až -30°C. Leto je studené a krátke. Mimo ruskej Ázie sa nachádza vysokohorský typ (EH) na rozsiahlych územiach Tibetskej plošiny a okolitých veľhorách. Vzhľadom k vertikálnej členitosti terénu majú osídlené údolia miernejšie podnebie typu D. To umožňuje minimálnu poľnohospodársku činnosť.    

         

Hydrografické pomery

Hydrografické pomery Ázie veľmi úzko súvisia s veľkou rozlohou kontinentu, konfigurácii reliéfu a príslušností do rôznych klimatických zón. Je to svetadiel s mnohými mohutnými veľtokmi, ktoré patria k najväčším na Zemi. Objem priemerného množstva vody, ktoré odtečie za rok je 12 850 km3. Vyše 40% celkovej plochy kontinentu zaberajú bezodtokové oblasti ( čiastočne i na území bývalej ruskej Ázie). Veľké sú i územia s nevyvinutou olinovou sieťou. Patrí tu celá stredná Ázia s väčšinou juhozápadu, kde bezodtokové územia tvoria rozsiahle panvy púštneho a polopúštneho charakteru. Sú buď úplne bez vodnej siete, alebo sú pretkané alochtónnymi tokmi. Tie ústia do jazier alebo končia v púšti. Niektoré púštne územia nemajú vôbec stále vodné toky a hydrografickú sieť tvoria suché korytá- vádi. Tie sú väčšinu roku, ale často aj niekoľko rokov bez vody( zvlášť na Arabskom polostrove). Podľa vodného režimu sa ázijské rieky delia do 5 skupín:

1. Sibírske rieky- vystupujú výlučne na území  Ruska

napr.: Ob-Irtyš, Jenisej,Lena, Kolyma, Jana, Indigirka, Amur

2. Rieky aridných oblastí- majú dostatok  vody len na hornom toku, väčšinou z horského snehu a ľadovcov, ale aj dažďov ( stredná Ázia)

napr. :Amudarja (Pjandž), Syrdarja, Tarim, Ili, Zeravšan, Murgab, Hilmand

3. Rieky monzúnové- majú max. vody za letných monzúnov. V dobe sucha stav vody silne klesá. Tieto rieky sú rozšírené vo V Ázii, Zadnej a Prednej Indii.                       

napr.: Jang-c-ťiang (Čchang-ťiang), Chuang Che, Si ťiang, Mekong, Salwin, Iravadí, Brahmaputra, Ganga

4. Rieky tropické- majú dostatok zrážkovej vody po celý rok. Vyskytujú sa na indonézskych ostrovoch a Filipínach.

napr.: Kapuas, Mahakam, (Kalimantan), Hari, (Sumatra), Cagayan, (Filipíny)

5. Rieky stredomorské- majú max. vody v zime v čase výdatných zrážok. V lete môžu i vyschnúť. Vyskytujú sa v Turecku a ázijskom Stredomorí

napr.: Kizilirmak, Sakarya, Seychan, Jordán

 

Pôdne pomery

V Ázií sú veľmi rozmanité typy pôd od arktických až po tropické. Pôdna mapa Ázie je vplyvom reliéfu, ale aj kontinentality a oceanity,  pomerne zložitá. Pravidelné pôdne pásma rovnobežkového smeru sú v Ázií vyvinuté predovšetkým v západnej polovici kontinentu

( Západosibírska rovina, Kazachstan), sčasti i v Mongolsku, Číne a Japonsku. Medzi jednotlivými pôdnymi pásmami sú postupné rozdiely.

Najsevernejšie sa nachádza pruh arktických, tundrových mrazovo a tajgových pôd. Ide o trvalo zamrznuté pôdy, pri ktorých sa každoročne roztápa  len tenká povrchová vrstva. Južnejšie sa nachádzajú podzolové pôdy. Typické podzoly sú vyvinuté predovšetkým na pahorkatinách, v depresiách  suglejové podzolované pôdy. Pásmo podzolovaných pôd prechádza v prednej a strednej Ázií do pásma šedých lesných pôd- černozemí a gaštanových hnedých pôd. Vo Východnej Ázií ( východná a severovýchodná Čína, Kórejský polostrov, prímorské pásmo) sú pôdne pásma usporiadané poludníkovým smerom súbežne s pobrežím. Je to odraz klimatického vplyvu Tichého oceánu. Smerom na západ gaštanové pôdy postupne nadväzujú na polopúštne a púštne pôdy Centrálnej Ázie. Smerom k východnému pobrežiu nasleduje pás černozemných pôd miestami s lesnými pôdami, pásmo tmavohnedých lesných pôd, a pri morskom pobreží pásmo tropických červených pôd. V údoliach sú vyvinuté široké pruhy nivných pôd.

Na zvyšnom ázijskom území je pôdna zonálnosť narušená rozsiahlymi a vysokými pohoriami, kde sa horizontálna zonálnosť kombinuje so zonálnosťou vertikálnou. Jednotlivé pôdne typy tu majú mozaikovité usporiadanie.

V centrálnej Ázií sú rozšírené predovšetkým tmavohnedé púštne pôdy, skeletnaté a piesčité púštne pôdy, ako aj pôdy slané. Tie sú časté i v bezodtokových oblastiach Iránu, vo východnej a severovýchodnej Číne, v Mongolsku a vo Veľkej čínskej nížine.  Slané pôdy vyskytujúce sa v zaľudnených oblastiach, predstavujú vážny problém pre poľnohospodárstvo. Najvyššie horské polohy centrálnej a strednej Ázie majú pôdy veľhorských tundier  a studených veľhorských púští. V nižších horských polohách sú alpínske pôdy a horské stepné pôdy. Východné pobrežie Stredozemného mora má väčšinou kamenité pôdy. Sú tu aj piesčité pôdy trpiace nedostatkom vody a sčasti aj šedé lesné pôdy, ktoré pri umelom zavlažovaní vyhovujú potrebám poľnohospodárstva. Piesčité a kamenité púštne pôdy má väčšina arabského polostrova, s výnimkou oáz, ktoré majú špecifické pôdny typy. Na juhu polostrova sú rozšírené tropické lateritové pôdy. Predná India je po pedologickej stránke veľmi pestrá. Na juhu prevládajú červenozeme, v najdaždivejších oblastiach pôdy lateritové a pravé laterity( Západný Ghát, niektoré vnútrozemské oblasti južnej Indie). V strednej a severozápadnej časti polostrova sú časti čierne pôdy suchých saván ( regáry). Sú to ťažké, ale celkom úrodné pôdy. V Zadnej Indii a na ázijských tropických ostrovoch sú často rozšírené lateritické pôdy. V Indonézií prevládajú hnedé pôdy a žltozeme, sčasti červenozeme a i. veľký význam má aj „ omladzovanie“ pôd vulkanickou činnosťou, kde sa v minerálne bohatých substrátoch vytvárajú úrodné andosoly. V horských oblastiach južnej Ázie prevládajú tmavohnedé lesné pôdy.

Veľkú rozlohu majú v celej Ázií azonálne  aluviálne pôdy. Najviac sú rozšírené v Mezopotámií a v Indogangžskej nížine, v  Zadnej Indii, vo východnej Číne a na Sibíri. Väčšinou sú pomerne úrodné, a v južnejších oblastiach kontinentu sú poľnohospodársky intenzívne využívané. V podstate sa kryjú s najhustejšie osídlenými oblasťami Ázie.

Niektoré časti Ázie sú silne ohrozené intenzívnou pôdnou eróziou. Extrémnym príkladom erózie pôdy je Čínska sprašová tabuľa v povodí rieky Chuang – He, ktorá je husto rozbrázdená hlbokými roklinami. Veterná pôdna erózia pôsobí silne v oblastiach bez súvislej rastlinnej pokrývky, zvlášť v Strednej Ázií.

 

 

Flóra Ázie

Biogeografické pomery Ázie sú podmienené nielen klimaticky, ale do veľkej miery tiež geologickou stavbou a vertikálnou členitosťou terénu. Pri obrovskej rozlohe kontinentu tu nájdeme všetky vegetačné pásy, ktoré sú dlhodobo relatívne stabilizované. Na ich súčasných zmenách sa v posledných desaťročiach najviac podieľal človek svojou hospodárskou činnosťou. Devastácia prirodzenej vegetácie je najintenzívnejšia v Malej Ázii a Stredomorí, v prednej Indii a východnej Číne- t.j v oblastiach s tisícročným využívaním územia.

Najrozsiahlejšie vegetačné pásy predstavujú tropické púšte a polopúšte, zaberajúce takmer celý Arabský polostrov a veľké časti v Iráne, Afganistane a v západnej Indii. V strednej Ázii sa rozkladajú ešte väčšie plochy púští a polopúští miernej klímy. V Tibete sa nachádzajú vysokohorské studené púšte. Stepné formácie lemujú v širokom  pruhu severný a východný okraj stredoázijských púští, menšie plochy sa nachádzajú na Strednom východe. Severne od tropických púští v Malej Ázií, Levante a Iráne sa rozkladá pás etésiovej vegetácie. Pôvodné savany sa nachádzali len na malých plochách SZ Indie. Dnes ich nachádzame ako druhotné na mnohých miestach južnej a JV Ázie, kde nahradili vyrúbané tropické lesy. Pásy tropických poloopadavých a opadavých ( mozúnových) lesov sa nachádzali na väčšine územia Indie a Indočíny, tropické dažďové pralesy v Bangladéši, Barne, Thajsku, Malajzii, Indonézii a Filipínach, ako aj v Indii a západnom Gháte. JV Činu pokrývali v minulosti rozsiahle lesy vlhkej mezodermnej klímy, ktoré sa doteraz zachovali v južnom Japonsku. Severne od Jang-c-ťiangu majú prevahu opadavé listnaté lesy. Podľa podobnosti a bohatstva rastlinstva sa v Ázii rozlišujú nasledovné fytogeografické oblasti.

Holoarktická oblasť je síce plošne najrozsiahlejšia, flóra však nie je najbohatšia. Je pozostatkom, ale čiastočne aj odnožou treťohornej flóry. Má asi 40 endemických čeľadí. Na území nesovietskej Ázie zasahujú 3 podoblasti:

1.      Stredozemná- zaberá pomerne úzky pruh pozdĺž Stredozemného mora a v podstate sa kryje s pásom etésiovej vegetácie, ktorá bola človekom takmer úplne zničená. Vyznačuje sa suchomilnou vždy zelenou vegetáciou- tamaryškami, vavrínmi, cyprusami, jilmy, platanami, dubmi, cédrami, morušami, rohovníkmi, oleandrami, myrtami, brečtanmi a i. Časté sú krovinaté macchie. Z kultúrnych rastlín vynikajú agrumy, olivovníky, figovníky, mandlone, orechy, pistácie, vinná réva a i.

2.      Stredoázijská- tiahne sa od Anatólie, cez Irán, bývalú ruskú Strednú Áziu do SZ Číny a Mongolska. Je chudobná na lesy, prevládajú stepi. Polopúšte a púšte náhorných plošín miernej klímy. Obrovské plochy pokrývajú trávnaté porasty ( zastúpené kavýľmi a kostravou) a kry ( saxual, tamaryška, pelyňek a i.). Časté sú cibuľovité rastliny ( Ľalije, kosatce, tulipány) Vysokohorské oblasti sú zarstené rastlinami poduškovitého vzrastu ( čimišík). Z úžitkových rastlín prevládajú bavlník a obilniny.

3.      Čínsko- japonská- zaberá SV Čínu, Kóreu a Japonsko. Vo vnútrozemí prevládajú stepi a lesostepi, smerom na východ pribúdajú predovšetkým listnaté opadavé lesy. Tie sú zastúpené dubmi, bukmi, lipami, javormi , topoľmi, gaštanmi, jaseňmi, orechmi a i. Objavujú sa i borovice, smreky a vždyzelené kry ( vavríny, cypryšky, tisy, kafrovníky, magnólie, kamélie a i.) Z úžitkových rastlín prevládajú obilniny( pšenica, jačmeň, ryža), strukoviny, tabak, sója a i.

Paleotropická oblasť má okolo 40 endemických čeľadí, počet endemických druhov je však oveľa väčší. Delí sa na 3 časti- africkú( presahuje do Ázie až po púšť Thár), indo- malajskú ( spolu s Novou Guineou) a oceánsku( tiež polynézsku) Najbohatšia je indo- malajská časť. Africká časť je vplyvom arídneho podnebia najchudobnejšia. Oceánska predstavuje odnož indo- malajskej časti, ktorá bola prenesená cez obrovské vodné bariéry. Na území Ázie sa rozlišuje 6 podoblastí:

1.      Východoafrická- zasahuje len malé hornaté územie Jemenu.

2.      Afro- ázijská púštna- zaberá Arabský polostrov, juh Iránu, Pakistánu a púšť Thár. Je identická s pásmom tropických púští a polopúští. Chýba tu súvislý porast. Prevládajú roztrúsené trnovníky, xerofylné druhy ( akácie, pryšce), tučnolisté a silne aromatické rastliny. V oázach pri dostatku podzemnej vody sa pestujú datľovníky, bavlník, obilniny.cukrová trstina a i.

3.      Indická- zaberá pásmo tropických poloopadavých a opadavých lesov, miestami tiež pásmo dažďových lesov. Vo vnútrozemí sa nachádzajú savany. Siaha až po hranice Barmy. Nemá žiadnu endemickú čeľaď a málo endemických druhov. Početne sú zastúpené sál, týk, santal, bambus, z kultúrnych rastlín ryža, proso, banánovník, mangovník, strukoviny a i.

4.      Juhovýchodnoázijská- zaberá J a JV Čínu ako aj Zadnú Indiu ( s výnimkou Melakky). V Číne je zhodná s pásmom subtropických lesov, inde s tropickými dažďovými pralesmi a monzúnovými lesmi. Floristicky je veľmi bohatá, má 6 endemických čeľadí a početných zástupcov primitívnych čeľadí krytosemenných rastlín. V horách sú poetný zástupcovia holoarktickej oblasti. Z reliktov je známy jinan, početne zasúpené sú bambus, týk, smokvôň, z kultúrnych rastlín palmy( kokosová, areková, cukrová a i.), kafrovník, ryža a množstvo importovaných druhov( kaučukovník, kakaovník a i.)

5.      Indomalájska- takmer výlučne je zastúpené pásmom tropických dažďových lesov a je najbohatšou podoblasťou na druhy ( 35 000). Endemické čeľade sú len 3, obrovský je druhový endemizmus. Typické sú pobrežné porasty mangrove. V lesoch sú liany, orchideje, mäsožravé rastliny, rastliny poskytujúce korenie( peprovník, zázvor, koricu, klinčeky). Z kultúrnych rastlín prevažujú palmy( kokosová, olejová), tropické ovocie, ryža, ale aj importované druhy z Afriky a Ameriky.

6.       Novoguinejská- vzťahuje sa k časti Indonézie ( Irianu).

 

Fauna Ázie

Fauna Ázie je veľmi rozmanitá a bohatá, zvlášť v južnej časti, ktorá má pôvodné živočíšstvo. Severná  Ázia bola čiastočne zaľadnená a jej fauna bola pozmenená. Územie sa člení do troch zoogeografických makroobblastí -  Holoarktickej, Orientálnej (Indomalajskej) a Afrotropickej (zasahuje len okrajovo do JZ Časti Arabského polostrova). Sporné  je zaradenie  Sulawesi a Moluk so zmiešanou faunou, ktoré  niektorí autori radia k Austrálskej makrooblasti.

●Holoarktická makrooblasť sa delí na oblasti Neoarktickú (Severná Amerika) a Paleoarktickú (severná časť Euroázie a severná Afrika).

Paleoarktická oblasť je typická rozsiahlym výskytom drobných cicavcov - zajacov, hlodavcov (sysle, svište), hmyzožravcov (krty, ježkovia, rejsci). Z väčších živočíchov prevládajú párnokoptníci (parohatí, ovce, kozy, gazely, prasce a i.) endemicky sú niektorí nepárnokopytníci ( kone, somáre). Zo šeliem sú početne zastúpené jazvece, lasice, líšky, vlci, rysy, medvede a i., z vtákov spevaví, šplhavci, krkavce, bažanty a i. Oblasť sa člení do niekoľkých podoblastí:

1.Stredomorská podoblasť ( Malá Ázia, Arabský polostrov, Mezopotámia, Severná Afrika, Sahara) – má prevahu hlodavcov, z ktorých endemicky sú tarbíci a dikobrazy, a hmyzožravcov. Početní sú párnokopytníci – ovce, kozy, gazely, ťavy. Z endemitov sú tu vzácny daněk daniel mezopotámsky, priamorožec arabský, daman sýrsky. Zo šeliem sú početné ženetky, divé mačky, fenek, šakaly,  gepard. V horách sú to rys, medveď, vlk. Hojne sa vyskytujú hady, jašterice.

2.Stredoázijská podoblasť ( Irán, Afganistan, Pakistan, Tibet, SZ Čína a Mongolsko) – Má početné stepné druhy – zajace, králiky, pišťuchy, z hlodavcov sysle, svište, frčky. Výrazný je podiel párnokopytníkov – ovce, kozy, ťavy, jelene, srnce, gazely.  Endemické sú niektoré druhy gaziel ( sajgy a dzereni), jak tibetský, z nepárnokopytníkov kôň Przewalského, osol kulan a i. Zo šeliem prevládajú vlci, medvede, líšky , rysy, levharty, endemický je irbis horský. Z vtákov prevládajú  kur stepný, žeriavy, prepelice, dropy a i. V horách chýbajú plazy, vzácne sú obojživelníky

3.Východočínsko – japonská podoblasť ( SV Čína, Kórea, Japonsko) – Má prechodný charakter. Zasahujú tu aj orientálne prvky – opica makak, luskon, tiger, cibetka. Medzi rozšírenými párnokopytníkmi sú i endemity(napr. jelene sika a milu), rozšírené sú kamzíky, hlodavce ( veveričky). Zo šeliem sú tu vlci, líšky, medvede, endemický mývalovec kuní, tiger čínsky a kórejský. Veľmi početné sú mloky a žaby, ale i hady a morskí vtáci.

 

● Orientálna makrooblasť sa delí na 2 oblasti – Indickú ( Predná India, južná Čína

 a časť Zadnej Indie) a Malajskú ( Malajzia, Indonézia, Filipíny).

Pre obidve oblasti sú typické tany, luskoni, letuchy a letúni, z opíc makaky a gibboni, slon indický, z hlodavcov endemický taguan, z nepárnokopytníkov nosorožce a tapíry, z párnokopytníkov byvoly, zebu, svine a i. Zo šeliem sú tu tigre, levharti, promyky, cibetky, medvede. Z vtákov sú endemické niektoré  spievavce ( loboši, pity, timaly), početné sú  zastúpené papagáje, mandelíci, pávy, bažanty, zoborožci, fúzače a i. Je tu veľké množstvo plazov- krajty, kobry, vodnárky, bičovky, krokodíly, aligátori, varany.

Indická oblasť je charakteristická okrem vyššie uvedených druhov početné opice (makaky a hulmany), poloopice ( endemický lori štíhly). Často sa tu vyskytuje promyka mungo, tiger bengálsky, medveď pyskatý. Z párnokopytníkov sú tu kančily, jelene sambar a axis, z byvolov sa tu často vyskytuje gaur a arni, domestikovaný je zebu. Oblasť sa delí na 2 podoblasti:

1.       Prednoindická podoblasť ( oblasť od západnej Indie po ganžskú deltu) – Vyskytuje sa tu vzácny lev indický, nosorožec indický, pardál čierny(beghíra). Silne premnožený je zebu.

2.      Barmsko- čínska podoblasť (Barma, Thajsko, Indočína, JZ a JV Čína) – Vyskytuje sa tu vzácna panda veľká, panda červená, tapír čabrakový a i. Má z celej podoblasti najbohatšiu faunu.

●  Malajská oblasť je charakteristická početným výskytom gibonov, vzácny je orangutan , poloopice zastupujú outloni a nartúni. Hmyzožravých ježkov nahrádzajú srstíny, rozšírené sú byvoly ( zvlášť bantag). Vzácne sú tigre, nosorožce, medveď malajský, z plazov varany.

Člení sa do 3 podoblastí:

1.      Sundská podoblasť ( Malajzia, Veľké Sundy) – je charakteristická orangutanom, opicou kahau nosatý, nosorožcom sumatraským a jávskym, tigrom sumatranským a jávskym a i. Fauna má pevninský ráz, ktorý svedčí o jej predchádzajúcom spojení s pevninou.

2.      Filipínska podoblasť ( Filipíny) – Je charakteristická veľkým výskytom endemických foriem tak cicavcov ako aj vtákov a hmyzu. Vyskytujú sa tu letuchy, nartuni, orol opičí a i.

3.      Sulaweská podoblasť (Sulawesi, Moluky, Malé Sundy) – Má vedľa orientálnej fauny ( opice, luskoni, byvoly), s endemitmi ako sviňa babirusa, nartúň okatý, trpaslíči tur anoa, alebo najväčšia cibetka musang, aj faunu austrálsku (kuskus vačnatý, rôzne druhy vtákov a hmyzu). Vzácne sú varany. Najväčší varan komodský (3m) žije na niekoľkých ostrvoch Malých Súnd.

 

 

 

 

 

TOPlist
Reprodukovanie a šírenie obsahu portálu www.zem.wbl.sk je považované za porušovanie autorských práv v zmysle zákona č.383/1997 Z.z. a bez predchádzajúceho písomného súhlasu prevádzkovateľa nie je dovolené
aktualizované: 09.09.2017 11:15:06